Izrael (po hebrejsky: יִשְרָאֵל – Jisrael; po arabsky: إسرائيل – 'Isráíl), dlhý tvar Izraelský štát (nesprávne: Štát Izrael (Citát: Neprípustné je napríklad používanie názvu Štát Izrael namiesto správnej podoby Izraelský štát.) ; hebrejsky: מְדִינַת יִשְרָאֵל, ; arabsky: دولة,إسرائيل Dawla Isráíl), je štát na Blízkom východe v oblasti juhozápadnej Ázie, ležiaci pri východnom pobreží Stredozemného mora.
Na severe susedí s Libanonom, na severovýchode so Sýriou, na východe s Jordánskom a na juhozápade s Egyptom. K Izraelu prilieha aj Západný breh Jordánu (Judea a Samária) a Pásmo Gazy, t. j. územie čiastočne spravované Palestínskou autonómiou – tieto oblasti sú Izraelom okupované od Šesťdňovej vojny v roku 1967. Izrael je s počtom 10 miliónov obyvateľov, z ktorých väčšinu (72 %) tvoria Židia, jediným štátom Židov na svete. Je domovom aj izraelských Arabov, kresťanov, Drúzov, Samaritánov, ako aj iných náboženských a etnických menšín.
Moderný štát Izrael, o ktorého vznik usilovalo sionistické hnutie už od konca 19. storočia, sa odvoláva na biblickú myšlienku izraelskej zeme, ktorej zasľúbenie tvorí jeden z ústredných motívov judaizmu už viac ako 3000 rokov. Po prvej svetovej vojne ustanovila Spoločnosť národov Britský mandát v Palestíne s cieľom vytvoriť „domovinu pre židovský ľud“. [Ďalej len: Izrael: Dějiny.] V roku 1947 Organizácia Spojených národov schválila rozdelenie Mandátu Palestína na dva štáty – židovský a arabský.Izrael: Dějiny. str. 162. Aj keď Liga arabských štátov tento plán odmietla, Izrael na jeho základe vyhlásil 14. mája 1948 nezávislosť a v nasledujúcej víťaznej Vojne za nezávislosť rozšíril svoje hranice nad rámec plánu OSN na rozdelenie Palestíny. Odvtedy trvá medzi Izraelom a susediacimi arabskými štátmi konflikt, ktorý vyústil do niekoľkých vojen a desaťročí násilia, trvajúcich dodnes. S dvoma susediacimi štátmi (Egypt a Jordánsko) však Izrael už mierové zmluvy podpísal a teraz sa usiluje o dosiahnutie dohôd s Palestínčanmi.
Izrael je parlamentná zastupiteľská demokratická republika so všeobecným rovným volebným právom. Vládu vedie premiér a zákonodarným orgánom je jednokomorový parlament Kneset. Podľa hrubého domáceho produktu je izraelská ekonomika 29. najväčšou na svete a 13. v HDP na obyvateľa. Medzi krajinami Blízkeho východu patrí Izrael na prvé miesto v indexe ľudského rozvoja, slobody tlače a ekonomiky. Zatiaľ čo Izrael samotný považuje za svoje hlavné mesto Jeruzalem, väčšina štátov to neuznáva a majú svoje ambasády v Tel Avive alebo v iných mestách.
Etymológia thumb|200px|left|Zmienka o Izraeli na Merneptahovej stene: „Izrael je spustošený, jeho semeno nie je“ Meno Izrael už vyše 3000 rokov v bežnom aj náboženskom použití označuje tak židovský národ, ako aj izraelskú krajinu. Podľa Biblie bol takto pomenovaný Jakub po zápase s Bohom.Gn 32,29 (Kral, ) Biblický národ patriarchu Jakuba potom vošiel do známosti ako „synovia Izraela“ alebo Izraeliti.
O význame mena existuje niekoľko teórií: jedna tvrdí, že základom mena je sloveso s–r–r (alebo š–r–r, s významom „vládnuť, byť silný, mať nadvládu“), a preto je význam mena „Boh vládne, Boh súdi“, zatiaľ čo iná vykladá meno ako „knieža Boží“ alebo „Boh zápasí/bojuje“.
Prvá historická zmienka o Izraeli pochádza z Merneptahovej skaly zo starovekého Egypta, ktorá sa datuje do 13. storočia pred Kristom, [ďalej iba Objevování Bible]. aj keď odborníci sa líšia v názore, či odkazuje k židovskému národu alebo k Palestíne. Moderný štát sa nazýva Štát Izrael (Medinat Jisra'el), ostatné návrhy ako napr. Erec Jisra'el (Izraelská zem), Sion a Judea boli odmietnuté. [ďalej iba: Arabsko-izraelské války.] V prvých týždňoch nezávislosti oznámil minister zahraničných vecí Moše Šaret rozhodnutie vlády, podľa neho sa občania nového štátu budú nazývať Izraelčania.
Dejiny
Staroveké a stredoveké osídlenie
thumb|Staroveká pevnosť Masada Územie dnešného Izraela bolo obývané už v paleolite, no až v neolite sa začali budovať trvalé sídla. Za najstaršie mesto sa považuje Jericho, ktoré vzniklo okolo roku 8000 pred Kr. Až do 10. storočia vznikali na tomto území iba mestské štáty, ktoré boli pod vplyvom niektorej vtedajšej veľmoci. Prvým suverénnym štátom bolo až Izraelské kráľovstvo (cca 931 – 722 pred Kr.).<ref>Objevování Bible. S. 148n.</ref>
Izraelská krajina bola podľa Tóry Hospodinom prisľúbená Abrahámovi a darovaná jeho potomkom ako zasľúbená Zem,Dt 30,5 (Kral, ČEP)Neh 1,9 (Kral, ČEP) je preto veriacimi židmi (a po nich aj kresťanmi) považovaná za Svätú zem, v ktorej sa nachádzajú najsvätejšie miesta judaizmu a kresťanstva. Cez túto oblasť však viedli najdôležitejšie obchodné križovatky, čo priťahovalo záujem veľmocí, takže toto územie postupne spadalo pod asýrsku, babylonskú, perzskú, grécku, rímsku, sásánovskú, byzantskú a od 7. storočia pod arabskú nadvládu. Potom oblasť ovládali Umajjovci, Abbásovci, križiaci a v roku 1260 bola pripojená k mamlúckemu sultanátu. V roku 1516 sa stala súčasťou Osmanskej ríše, ktorej zostala až do 20. storočia.
Po neúspešnom protirímskom povstaní Bar Kochby v rokoch 132 – 135 po Kr. a následným vyhnaním Židov zo židovskej zeme sa na území dnešného Izraela židovská populácia zmenšila, no nikdy úplne nezanikla. Reakciou na povstanie bola aj zmena názvu územia: rímsky cisár Hadrián premenoval provinciu Judeu na Syria Palaestina podľa národa Filištíncov.
Sionizmus a britský mandát
Židia žijúci mimo Palestínu sa oddávna usilovali o návrat a táto túžba bola vyjadrená v TanachuIz 2,3 (Kral, ČEP) a je významným motívom židovských modlitebných kníh.Ž 137,5 – 6 (Kral, ČEP) Perzekúcia Židov v Európe, ktorá začala v 12. storočí a vyvrcholila ich vyhnaním zo Španielska v roku 1492, [ďalej iba: The Routledge Atlas Of The Arab-Israeli Conflict.] viedla k stálemu prúdu utečencov, ktorí sa usadzovali v Svätej zemi. Počas 16. storočia vznikli veľké židovské komunity v „štyroch svätých mestách“ a v druhej polovici 18. storočia sa presídlila do Svätej zeme takmer celá chasidská pospolitosť. thumb|left|upright 0.7|Theodor Herzl, duchovný otec sionizmu a Štátu Izrael Prvá veľká vlna modernej imigrácie, známa ako prvá alija, vypukla po protižidovských pogromoch vo východnej Európe v roku 1881. [ďalej iba: SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael.] V tej dobe už existovala sionistická myšlienka, ale až Theodor Herzl vytvoril politický sionizmus − hnutie, ktoré sa usilovalo o založenie židovského štátu v Palestíne. Vďaka Herzlovi sa táto otázka začala riešiť aj na medzinárodnej diplomatickej úrovni.SACHAR, Howard M. Dějiny Státu Izrael. S. 45. V roku 1896 predstavil Herzl svoje vízie v knihe (Židovský štát)Izrael: Dějiny. S. 28. a o rok neskôr predsedal prvému Svetovému sionistickému kongresu v Bazileji.Izrael: Dějiny. S. 31.
Britský minister zahraničia Arthur Balfour v roku 1917 deklaroval, že „Vláda Jeho Veličenstva vzhliada s priazňou na ustanovenie židovskej národnej domoviny v Palestíne a vynaloží všetky prostriedky na dosiahnutie tohoto cieľa za predpokladu, že nebude podniknuté nič, čo by ohrozilo občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských skupín obyvateľstva v Palestíne, alebo práva a politický status Židov v ktorejkoľvek inej krajine.“ [ďalej iba: Izrael a Palestina – Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu.] Arabský odpor k židovskému prisťahovalectvu prerástol v roku 1920 k násilnostiam, ktoré viedli k sformovaniu palestínskej židovskej ozbrojenej organizácie Hagana, od nej sa neskôr oddelili skupiny Irgun a Lechi. thumb|upright 1.4|Britský mandát Palestína (1920) V roku 1917 bola Palestína obsadená Britmi pod velením generála Edmunda Allenbyho,Izrael: Dějiny. S. 50. a potom v roku 1919 bolo na Parížskej mierovej konferencii územie Palestíny zverené pod britskú správu, a vznikol tak protektorát Britský mandát Palestína, medzi jeho hlavné ciele patrilo zavedenie Balfourovej deklarácie. Obyvateľstvo protektorátu bolo vtedy väčšinou arabské, no Jeruzalem bol už prevažne židovský. [ďalej iba: Jeruzalém: ohnisko dění.]
Židovská imigrácia pokračovala aj treťou alijou (1919 – 1923) a štvrtou alijou (1924 – 1929), počas ktorých prišlo do Palestíny viac ako 100 tisíc Židov.Izrael: Dějiny. S. 58 [ďalej iba: TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael.] Arabské nepokoje a povstanie v Jaffe viedli k tomu, že Briti obmedzili židovskú imigráciu a územie pre budúci židovský štát stanovili iba na západ od rieky Jordán.SACHAR, Howard M. Dějiny Státu Izrael. S. 131.
Vzostup nacizmu v Európe v 30. rokoch viedlo k piatej aliji, prílivu takmer štvrť milióna Židov,TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 61. ktorí podnietili arabské násilnosti a povstania, pri ktorých Arabi zabrali značnú časť protektorátu.TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 64. Preto Spojené kráľovstvo zmenilo politiku voči židovskému prisťahovalectvu a v roku 1939 v takzvanej Bielej knihe zaviedlo kvóty pre židovských prisťahovalcov.Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 50. Napriek tomuto obmedzeniu však do Palestíny prichádzali utečenci v rámci ilegálnej alije, tzv. aliji Bet. Ku koncu druhej svetovej vojny tvorili Židia v Palestíne 33 % populácie oproti 11 % v roku 1922.
Aj keď palestínski Židia s britskými prisťahovaleckými kvótami nesúhlasili,Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 58. pripojili sa väčšinou k Davidovi Ben Gurionovi, ktorý prehlásil: Budeme bojovať s Britmi proti Hitlerovi, ako by Biela kniha neexistovala; a budeme bojovať proti Bielej knihe, ako by nebola žiadna vojna.Izrael: Dějiny. S. 113. Extrémisti zo skupín Irgun a Lechi však začali teroristický boj proti Britom; členovia Lechi útočili počas celej vojny, Irgun protibritské akcie začal až v roku 1944. V britskej armáde bojovalo v novej sformovanej Židovskej brigáde viac než 26 000 Židov z Britského mandátu Palestína,Izrael: Dějiny. S. 130. aj keď Briti stále zadržiavali lode plné židovských utečencov. Niekoľko desiatok palestínskych Židov bolo Britmi vycvičených pre špeciálne operácie a vyslaných hlboko do európskeho vnútrozemia, ovládaného Nemcami, a ako britskí vyzvedači nadväzovali kontakt so zvyšnými židovskými komunitami. Počas vojny došlo k ďalšiemu veľkému legálnemu aj nelegálnemu prisťahovalectvu, ale aj k ďalšej polarizácii vzťahov medzi Židmi a Arabmi.Čí je Země zaslíbená - Pokračující krize mezi Izraelem a Palestinci. s. 28
Vyhlásenie nezávislosti a prvé roky
thumb|upright 1.2|Plán OSN na rozdelenie Palestíny Po roku 1945 sa vyostril konflikt medzi Spojeným kráľovstvom a Židmi, ktorí Britov obviňovali z neochoty plniť svoje záväzky a nadŕžanie Arabom. Po sérii teroristických útokov na britské sily (napr. útoku na hotel King David) sa britská vláda v roku 1947 vzdala svojho mandátu v Palestíne.Izrael: Dějiny. S. 152. Novo vytvorená Organizácia Spojených národov (OSN) prijala 29. novembra 1947 Plán OSN na rozdelenie Palestíny, podľa neho sa územie malo rozdeliť na arabský a židovský štátTERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 83. a Jeruzalem mal zostať pod medzinárodnou správou OSN ako . Židia plán prijali, napriek tomu že 75 % územia, ktoré im malo pripadnúť, bola púšť, zatiaľ čo Liga arabských štátov a Vysoká arabská komisia plán odmietli.