Švajčiarsko, oficiálne Švajčiarska konfederácia, je vnútrozemský štát ležiaci na rozhraní strednej, západnej a južnej Európy. Na juhu hraničí s Talianskom, na západe s Francúzskom, na severe s Nemeckom a na východe s Rakúskom a Lichtenštajnskom. Švajčiarsko je geograficky rozdelené medzi Švajčiarsku plošinu, Alpy a Juru; Alpy zaberajú väčšiu časť územia, zatiaľ čo väčšina z 9 miliónov obyvateľov krajiny je sústredená na plošine, kde sa nachádzajú najväčšie mestá a hospodárske centrá vrátane Zürichu, Ženevy a Bazileja.
Švajčiarsko má korene v Starej švajčiarskej konfederácii, ktorá vznikla v neskorom stredoveku po sérii vojenských úspechov proti Rakúsku a Burgundsku; za zakladajúci dokument krajiny sa považuje Spolková listina z roku 1291. Nezávislosť Švajčiarska od Svätej ríše rímskej bola formálne uznaná Vestfálskym mierom v roku 1648. Švajčiarsko od 16. storočia zachováva politiku ozbrojenej neutrality a od roku 1815 neviedlo medzinárodnú vojnu. Do Organizácie Spojených národov vstúpilo až v roku 2002, ale vedie aktívnu zahraničnú politiku, ktorá zahŕňa častú účasť na budovaní mieru.
Švajčiarsko je rodiskom Červeného kríža a sídli tu väčšina významných medzinárodných inštitúcií vrátane WTO, WHO, ILO, FIFA a OSN. Je zakladajúcim členom Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO), ale nie je súčasťou Európskej únie (EÚ), Európskeho hospodárskeho priestoru ani eurozóny; zúčastňuje sa však na jednotnom európskom trhu a schengenskom priestore. Švajčiarsko je federatívna republika zložená z 26 kantónov, pričom federálne orgány sídlia v Berne.Bern sa označuje ako "spolkové mesto" (nemecky: Bundesstadt; francúzsky: ville fédérale; taliansky: città federale; rétorománsky: citad federala). Švajčiarske právo neurčuje hlavné mesto ako také, ale federálny parlament a vláda sídlia v Berne, zatiaľ čo ostatné federálne inštitúcie, ako napríklad federálne súdy, sú v iných mestách (Bellinzona, Lausanne, Luzern, Neuchâtel, St. Gallen a i.).
Švajčiarsko je jednou z najrozvinutejších krajín sveta s najvyšším nominálnym bohatstvom na dospelú osobu a ôsmym najvyšším hrubým domácim produktom (HDP) na obyvateľa. Od roku 2021 je na prvom mieste v indexe ľudského rozvoja a dosahuje vysoké výsledky aj vo viacerých medzinárodných ukazovateľoch vrátane hospodárskej konkurencieschopnosti a demokratickej správy vecí verejných. Mestá ako Zürich, Ženeva a Bazilej patria k najvyšším z hľadiska kvality života, hoci s jednými z najvyšších životných nákladov.
Má štyri hlavné jazykové a kultúrne oblasti: nemecký, francúzsky, taliansky a romanšsky. Hoci väčšina Švajčiarov hovorí nemecky, národná identita je pomerne súdržná, pretože má korene v spoločnom historickom pozadí, spoločných hodnotách, ako je federalizmus a priama demokracia, a alpskej symbolike. Švajčiarska identita presahuje hranice jazyka, etnickej príslušnosti a náboženstva, čo vedie k tomu, že Švajčiarsko sa označuje skôr ako Willensnation ("národ vôle") než ako národný štát. Vzhľadom na jazykovú rozmanitosť je Švajčiarsko známe pod viacerými rodnými menami: Schweiz (nemčina); Suisse (francúzština); Svizzera (taliančina); a Svizra (rétoromančina). Na minciach a známkach sa namiesto hovorených jazykov používa latinský názov Confoederatio Helvetica - často skracovaný na "Helvetia".
Názov a etymológia Dlhé názvy používané vo francúzštine, taliančine a švajčiarskej rétorománčine znamenajú doslova Švajčiarska konfederácia, zatiaľ čo nemecký názov Schweizerische Eidgenossenschaft znamená doslova Švajčiarske prísažné spojenectvo. Confœderatio Helvetica (doslova Helvétska konfederácia) je latinský tvar dlhého oficiálneho názvu krajiny, používaný popri niektorom zo štyroch oficiálnych jazykov; skratka tohto názvu (CH, resp. ch) je používaná ako švajčiarsky medzinárodný kód, kód motorových vozidiel a ako internetová doména.
Pomenovanie štátu má základ v názve mesta aj kantónu Schwyz, ktorý ako prvý získal nezávislosť a stal sa politickým jadrom krajiny. Názov pochádza pravdepodobne zo staronemeckého pomenovania „suedan“ (vypaľovať, klčovať). V antickom období bola krajina známa pod názvom Helvetia (podľa kmeňa Helvétov).
Dejiny
Starovek a stredovek vľavo|náhľad|Rímsky amfiteáter Augusta Raurica z roku 44 pred Kr. bol údajne prvou rímskou osadou na území Švajčiarska V staroveku obývali územie dnešného Švajčiarska keltskí Helvéti, východnú časť Rétorománi, ktorí ju obývajú dodnes (hlavné centrum Locarno). V 1. storočí bolo územie obsadené Rimanmi, ktorí vytvorili dve provincie (Helvétia, Raetia). V 5. storočí územie dobyli germánski Allemani, západnú časť Burgundi. V 6. storočí sa stáva územie súčasťou Franskej ríše. Verdunskou zmluvou v roku 843 sa stalo súčasťou Nemecka.
V 13. storočí oslobodzovacie snahy prejavili kantóny Uri, Schwyz a Unterwalden, ktoré v roku 1291 vytvorili obranný spolok. Položili tak základy budúceho spolkového štátu (najstaršej spolkovej republiky na svete). Neskôr sa ako dátum vzniku starej federácie určil 1. august 1291 a tento dátum sa stal národným sviatkom. Opätovné pokusy Habsburgovcov o podrobenie si Federácie stroskotali v bitkách pri Sempachu (1386) a Näfelse (1388). Federácia postupne dobyla ďalšie územia Habsburgovcov: Aargau (1415) a Thurgau (1460), ktoré sa začali nazývať Poddanské krajiny alebo aj Spoločné panstvo. Ako tzv. Spojenecké kantóny boli sa k Federácii pripojili: Oberwallis (začiatok 15. storočia), St. Gallen (1454) a rétske spolky (1497/98).
Vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, burgundským vojvodom, v rokoch 1476 – 1477 v bitkách pri Grandsone, Murtene a Nancy začala federácia novú expanziu. K Švajčiarsku sa pripojili: Unterwallis (1476), Freiburg a Solothurn (1481), Schaffhausen a Bazilej (1501) a Appenzell (1513). Táto federácia pretrvala počas takmer celého 15. storočia (hoci Zürich bol vylúčený z konfederácie v štyridsiatych rokoch 15. storočia pre územný spor) a viedla k významnému rastu sily a bohatstva federácie, najmä vďaka úspechom švajčiarskych žoldnierov. Bazilejský mier v roku 1499 znamenal definitívne odtrhnutie Švajčiarska od Nemecka.
Roku 1513 mala Stará konfederácia už 13 členov: Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern, Zurich, Zug, Glarus, Bern, Freiburg, Solothurn, Bazilej, Schaffhausen a Appenzell. Tradične sa zoznam švajčiarskych kantónov usporadúva tak, že najskôr sa uvádza práve týchto osem kantónov (tzv. Staré kantóny, mestské štáty sa časom zmenili na kantóny spolu so svojím okolím) nasledovaných v zozname kantónmi, ktoré pristúpili k federácii po roku 1481 v historickom poradí.
Novovek vľavo|thumb|150px|Pamätná listina revízie federálnej ústavy (1874)|alt= V 16. storočí sa rozšírilo reformné hnutie a náboženské vojny ekonomicky zoslabili krajinu. Úspech reformácie vo Švajčiarsku, vedenej najmä Jánom Kalvínom a Ulrichom Zwinglim, viedol k občianskej vojne medzi katolíkmi a protestantmi v rokoch 1529 a 1531. Násilie medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi pretrvávalo i naďalej a vyústilo do bitky pri Villmergene v roku 1656 a 1712. V roku 1506 pápež Július II. začal na svoju ochranu používať Švajčiarsku gardu, ktorá ochraňuje každého pápeža až do súčasnosti. Federácia so svojou povesťou nepremožiteľnosti, získanou počas množstva víťazných vojen, utrpela prvú porážku vo vojne proti Francúzsku v bitke pri Marignane v roku 1515, čím sa zastavila jej expanzia. Od tohto roku sa Švajčiarsko začalo správať ako neutrálny štát.
Vestfálsky mier v roku 1648 medzinárodne uznal suverenitu Švajčiarska. Počas napoleonských vojen sa Švajčiarsko ocitlo pod patronáciou Francúzska. V roku 1798 obsadilo krajinu Francúzsko a vytvorilo Helvétsku republiku, v roku 1803 vnútil Napoleon Švajčiarsku novú ústavu, ktorá obnovila švajčiarsku nezávislosť. Viedenský kongres, ktorý sa konal po porážke Napoleona, v roku 1815 úplne obnovil nezávislosť Švajčiarska a garantoval jeho neutralitu (tzv. večná neutralita). V tomto roku sa Švajčiarsko naposledy rozšírilo a to získaním kantónov Valais, Neuchâtel a Ženeva.
V roku 1847 opäť vypukla vojna medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi (Sonderbundská vojna), ktorú vyvolala dohoda siedmich katolíckych konzervatívnych kantónov v Sonderbunde. Vojna trvala menej ako mesiac a zahynulo počas nej menej než 100 ľudí. Ak neprihliadame na niekoľko neskorších vzbúr, išlo o posledný vojenský konflikt na území Švajčiarska.
V roku 1848 bola v krajine prijatá nová ústava, ktorá zmenila dovtedajší spolok suverénnych kantónov na unitárny spolkový (federálny) štát. V roku 1874 bola ústava revidovaná. V ústave bola definovaná federálna zodpovednosť napríklad za obranu (do roku 1848 mal každý kantón vlastnú armádu), obchod či právne záležitosti. Ústava krajiny bola roku 1891 opäť revidovaná, novelou sa obmedzili niektoré nezvyčajné prvky priamej demokracie, ktoré sú v porovnaní s ostatnými krajinami sveta jedinečné i v súčasnosti.
Moderná doba V obidvoch svetových vojnách bolo Švajčiarsko neutrálne. Po prvej svetovej vojne sa Ženeva stala sídlom Spoločnosti národov. Po druhej svetovej vojne však Švajčiarsko do OSN nevstúpilo. Miestne územie sa stalo sídlom mnohých medzinárodných inštitúcií, v roku 1864 napríklad Červeného kríža, Medzinárodného olympijského výboru alebo Ženevskej konferencie. Švajčiarsko bolo členom Spoločnosti národov od roku 1920, v roku 1963 sa stalo členom Rady Európy a v roku 2002 občania Švajčiarska v referende 55% väčšinou hlasov súhlasili so vstupom krajiny do OSN. Krajina sa ako jedna z posledných stala členom OSN 10. septembra 2002.
Švajčiarsko ostalo neutrálne aj počas druhej svetovej vojny, a to aj napriek hrozbe ohlasovanej a očakávanej nemeckej intervencie. Mohutná mobilizácia švajčiarskej armády pod vedením generála Henriho Guisana je často uvádzaná ako rozhodujúci faktor, ktorý zabránil nemeckej intervencii. Súčasní historici zistili, že ďalším faktorom mohol byť aj neprerušený obchod švajčiarskych bánk s nacistickým Nemeckom. V priebehu vojny výrazne vzrástla hospodárska konjunktúra (výroba a vývoz zbraní do Nemecka, prílev zlata a iných aktív do bánk a i.).
vľavo|náhľad|Rada štátov spolkového parlamentu Volebné právo aj pre ženy bolo prvýkrát prijaté 1. februára 1959 v kantóne Vaud, 27. septembra v Neuchateli a 6. marca 1960 v Ženeve. V roku 1971 Švajčiari v referende schválili volebné právo pre ženy aj na federálnej úrovni. V roku 1990 prijal volebné právo pre ženy aj posledný kantón – Gemegix-Innerrhoden, ktorý bol k tomu prinútený švajčiarskym najvyšším súdom 27. novembra, keď volebné právo pre ženy schválil rok predtým kantón Appenzell – Ausserrhoden (30. apríla 1989). V roku 1979 sa krajina rozšírila o ďalší kantón – Jura, keď rok predtým Švajčiari v referende schválili jeho osamostatnenie sa od kantónu Bern. 18. decembra 1998 schválil švajčiarsky parlament novú ústavu, ktorú občania prijali v referende 18. apríla 1999. Ústava vstúpila do platnosti 1. januára 2000.
Švajčiarsko nie je členom Európskej únie, hoci sa o členstvo v EÚ uchádzalo v máji 1992, no občania krajiny v referende vstup do EÚ odmietli. Napriek tomu sa švajčiarske právo prispôsobuje európskemu, keďže krajina podpísala s EÚ množstvo bilaterálnych zmlúv. Švajčiarsko je spolu so susedným Lichtenštajnskom členom EFTA. Obe krajiny sú enklávou v priestore EÚ. 5. júna 2005 Švajčiari 55% väčšinou hlasov v referende schválili pristúpenie krajiny k Schengenskej zmluve. thumb| Švajčiarske kantóny thumb|Jazykové oblasti Švajčiarska thumb|Pohľad na Sent v zime, kantón Graubünden
Politika Švajčiarsko je parlamentná spolková republika na čele s prezidentom. Pre Švajčiarsko je charakteristický politický systém, aký nenájdeme nikde inde na svete.