Eswatini (svazijsky: eSwatini), dlhý tvar Eswatinské kráľovstvo, známy aj pod svojím bývalým oficiálnym názvom Svazijsko (dlhý tvar Svazijské kráľovstvo), je vnútrozemský štát v južnej Afrike. Na severovýchode hraničí s Mozambikom a na severe, západe, juhu a juhovýchode s Južnou Afrikou. Eswatini, ktorého dĺžka od severu na juh nepresahuje 200 km a od východu na západ 130 km, je jednou z najmenších krajín Afriky; napriek tomu je jeho podnebie a topografia rozmanitá, od chladnej a hornatej vysočiny až po horúcu a suchú nížinu.
Obyvateľstvo tvoria najmä etnickí Svazijci. Prevládajúcim jazykom je svazijčina (v rodnom jazyku siSwati). Svazijci založili svoje kráľovstvo v polovici 18. storočia pod vládou Ngwaneho III. Krajina a Svazijci majú svoje meno po Mswatim II., kráľovi z 19. storočia, za ktorého vlády sa krajina rozšírila a zjednotila; jej hranice boli vytýčené v roku 1881 uprostred bojov o Afriku. Po druhej búrskej vojne bolo kráľovstvo pod názvom Svazijsko od roku 1903 územím britského vrchného komisariátu až do získania úplnej nezávislosti 6. septembra 1968. V apríli 2018 bol oficiálny názov zmenený zo Svazijského kráľovstva na Eswatinské kráľovstvo, čo odráža názov bežne používaný vo svazijčine.
Eswatini je rozvojová krajina a je zaradená do kategórie ekonomík s nižším stredným príjmom. Ako člen Juhoafrickej colnej únie a Spoločného trhu pre východnú a južnú Afriku je jej hlavným miestnym obchodným partnerom Juhoafrická republika; s cieľom zabezpečiť hospodársku stabilitu je eswatinská mena lilangeni naviazaná na juhoafrický rand. Hlavnými zahraničnými obchodnými partnermi Eswatini sú Spojené štáty a Európska únia. Väčšinu zamestnanosti v krajine zabezpečuje poľnohospodársky a výrobný sektor. Eswatini je členom Juhoafrického rozvojového spoločenstva, Africkej únie, Spoločenstva národov a Organizácie Spojených národov.
Vláda je absolutistickou monarchiou, poslednou svojho druhu v Afrike, a od roku 1986 jej vládne kráľ Mswati III. Každých päť rokov sa konajú voľby, v ktorých sa určuje väčšina v Snemovni reprezentantov a Senáte, avšak politické strany majú zakázané kandidovať. Ústava bola prijatá v roku 2005. Umhlanga, trstinový tanec, ktorý sa koná v auguste/septembri, a incwala, kráľovský tanec, ktorý sa koná v decembri/januári, sú najdôležitejšími udalosťami v krajine. Svazijské obyvateľstvo čelí veľkým zdravotným problémom: HIV/AIDS a (v menšej miere) tuberkulóza sú veľmi rozšírené. Dvadsaťosem percent dospelej populácie je HIV pozitívnych. Od roku 2018 má Eswatini 12. najnižšiu priemernú dĺžku života na svete, a to 58 rokov. Obyvateľstvo Eswatini je mladé. Podľa údajov z roku 2018 tvoria ľudia vo veku 14 rokov alebo mladší 35 % obyvateľstva krajiny a priemerný vek je 22 rokov.
Dejiny Boli nájdené artefakty, ktoré poukazujú na ľudskú činnosť z mladšej doby kamennej, približne spred 200 000 rokov. V celej krajine sa nachádzajú praveké skalné maľby spred približne 27 000 rokov až po 19. storočie.
Najstaršími známymi obyvateľmi tohto regiónu boli lovci a zberači Khoisanovia. Počas veľkej migrácie Bantuov ich z veľkej časti nahradili Nguniovia. Tieto národy pochádzali z oblasti Veľkých jazier vo východnej a strednej Afrike. Dôkazy o poľnohospodárstve a používaní železa pochádzajú približne zo 4. storočia. Ľudia hovoriaci jazykmi predkov súčasných jazykov Sotho a Nguni sa začali usadzovať najneskôr v 11. storočí.
Svazijskí osadníci (18. a 19. storočie) Svazijskí osadníci, vtedy známi ako Ngwane (alebo bakaNgwane), sa pred vstupom do Eswatini usadili na brehoch rieky Pongola. Predtým sa usadili v oblasti rieky Tembe neďaleko dnešného Maputa v Mozambiku. Pokračujúci konflikt s národom Ndwandwe ich posunul ďalej na sever, pričom Ngwane III. založil svoje hlavné mesto v Shiselweni na úpätí kopcov Mhlosheni. Za vlády Sobhuza I. si Ngwane založil hlavné mesto v Zombodze v srdci dnešného Eswatini. Pritom si podmanili a začlenili do krajiny dávno usadené klany, ktoré Svazijci poznali ako Emakhandzambili (tí, čo sa nachádzajú pred nimi).
Názov Eswatini je odvodený od mena neskoršieho kráľa Mswatiho II. KaNgwane, pomenovaný po Ngwanem III., je alternatívnym názvom Eswatini, ktorého kráľovským menom zostáva Nkhosi Dlamini. Nkhosi doslova znamená „kráľ“. Mswati II. bol najväčším z bojujúcich kráľov Eswatini a výrazne rozšíril územie krajiny na dvojnásobok jej súčasnej rozlohy. Klany Emakhandzambili boli spočiatku začlenené do kráľovstva so širokou autonómiou, často vrátane udelenia osobitného rituálneho a politického postavenia. Rozsah ich autonómie však drasticky obmedzil Mswati, ktorý v 50. rokoch 19. storočia niektoré z nich napadol a podmanil si ich. Svojou mocou Mswati výrazne obmedzil vplyv Emakhandzambili a zároveň začlenil do svojho kráľovstva viac ľudí buď dobytím, alebo poskytnutím útočiska. Títo neskorší príchodcovia sa stali pre Svazijcov známymi ako Emafikamuva.
Autonómiu svazijského národa ovplyvnila britská a holandská vláda v južnej Afrike v 19. a na začiatku 20. storočia. V roku 1881 podpísala britská vláda dohovor, ktorým uznala nezávislosť Svazijska, napriek tomu, že v tom čase prebiehali boje o Afriku. Táto nezávislosť bola uznaná aj v Londýnskom dohovore z roku 1884.
Kráľ Mbandzeni vytvoril zložitú štruktúru vlastníctva pôdy udelením mnohých koncesií Európanom. Počas týchto koncesií dostali niektorí starší náčelníci kráľa, ako napríklad náčelník Ntengu Mbokane, povolenie presťahovať sa na farmy smerom k regiónu Lubombo, do dnešného mesta Nsoko. Iní, ako napríklad Mshiza Maseko, sa presťahovali na farmy smerom k rieke Komati v mieste zvanom eLuvalweni. Koncesie zahŕňali dotácie a nájomné zmluvy na poľnohospodárstvo a pastviny. V roku 1890, po smrti Mbandzeniho, bol na základe svazijského dohovoru zriadený hlavný súd, ktorý rozhodoval spory o sporných právach na pôdu a nerastné suroviny a iné koncesie.
Svazijsko získalo v roku 1890 triumvirálnu správu, ktorá zastupovala Britov, holandskú republiku a Svazijcov. V roku 1894 sa Svazijsko na základe dohovoru dostalo pod Juhoafrickú republiku ako protektorát. Ten pokračoval pod vládou Ngwaneho V. až do vypuknutia druhej búrskej vojny v októbri 1899.
Kráľ Ngwane V. zomrel v decembri 1899 počas incwalu po vypuknutí druhej búrskej vojny. Jeho nástupca Sobhuza II. mal štyri mesiace. Svazijsko bolo do vojny zapojené nepriamo, pričom v krajine do roku 1902 dochádzalo k rôznym potýčkam medzi Britmi a Búrmi.
Britská nepriama vláda nad Svazijskom (1906 – 1968) V roku 1903, po britskom víťazstve v druhej búrskej vojne, sa Svazijsko stalo jedným z britských „území Vysokej komisie“, ďalšími boli Basutoland (dnes Lesotho) a Bechuanaland, hoci protektorát nebol zriadený, pretože so svazijskou kráľovnou regentkou Labotsibeni Mdluli sa nedohodli na podmienkach.
Vyhlásenie o správe Svazijska z roku 1904 ustanovilo komisiu, ktorej úlohou bolo preskúmať všetky koncesie a určiť ich hranice. Táto práca bola ukončená v roku 1907 a vo vyhlásení o rozdelení koncesií Svazijska sa ustanovilo, že sa vymenuje komisár pre rozdelenie koncesií, ktorý vyčlení oblasti na výhradné používanie a obsadenie Svazijčanmi. Komisár mal právomoc vyvlastniť až jednu tretinu každej koncesie bez náhrady, ale ak by sa zabrala viac ako jedna tretina, bolo by potrebné zaplatiť. Nakoniec v roku 1910 svoju prácu dokončil a vyčlenil pre Svazijcov 1 639 687 akrov, čo predstavovalo približne 38 % rozlohy Svazijska. Kráľovná regentka potom vyzvala Svazijcov, aby išli pracovať do Transvaalu a zarobili si peniaze na kúpu ďalšej pôdy od Európanov.
Veľká časť počiatočnej správy územia (napríklad poštové služby) sa vykonávala z Južnej Afriky až do roku 1906, keď bola kolónii Transvaal udelená samospráva. Britský vrchný komisár mal niektoré funkcie guvernéra, ale Svazijci mali samosprávu vo svojich rezerváciách a územie sa nepovažovalo za britské vlastníctvo. Sobhuza bol oficiálne korunovaný za kráľa v decembri 1921 po regentstve Labotsibeniho, po ktorom v roku 1922 viedol neúspešnú deputáciu k Súdnemu výboru Tajnej rady Spojeného kráľovstva v Londýne v súvislosti s otázkou územia.
V období medzi rokmi 1923 a 1963 Sobhuza II. založil Svazijskú obchodnú amadódu, ktorá mala udeľovať licencie malým podnikom vo svazijských rezerváciách, a tiež založil Svazijskú národnú školu, aby čelil dominancii misií v oblasti vzdelávania. Jeho postavenie časom rástlo a svazijské kráľovské vedenie úspešne odolávalo slabnúcej moci britskej správy a možnosti začlenenia Svazijska do Juhoafrickej únie.
Ústavu nezávislého Svazijska vyhlásila Veľká Británia v novembri 1963, podľa ktorej boli zriadené zákonodarné a výkonné rady. Proti tomuto vývoju sa postavila kráľovská Svazijská národná rada (Liqoqo). Napriek tomuto odporu sa uskutočnili voľby a 9. septembra 1964 bola ustanovená prvá legislatívna rada Svazijska. Do roku 1964 sa rozloha krajiny vyhradená pre Svazijcov zvýšila na 56 %. Veľká Británia prijala zmeny pôvodnej ústavy, ktoré navrhla Legislatívna rada, a bola vypracovaná nová ústava, v ktorej sa ustanovila Snemovňa a Senát. Voľby podľa tejto ústavy sa konali v roku 1967. Po voľbách v roku 1967 bolo Svazijsko chráneným štátom až do znovuzískania nezávislosti v roku 1968.
Nezávislosť (1968 – súčasnosť) Po voľbách v roku 1972 kráľ Sobhuza II. pozastavil platnosť svazijskej ústavy a následne vládol krajine dekrétom až do svojej smrti v roku 1982. V tom čase bol Sobhuza II. kráľom Svazijska takmer 83 rokov, čím sa stal najdlhšie vládnucim monarchom v histórii. Po jeho smrti nastalo regentstvo, pričom hlavou štátu bola kráľovná regentka Dzeliwe Shongwe až do roku 1984, keď ju Liqoqo odvolalo a nahradila ju kráľovná matka Ntfombi Tfwala. Mswati III., syn Ntfombi, bol v roku 1986 korunovaný za kráľa a ngwenyamu Svazijska.
Pokus o pripojenie susedných častí Južnej Afriky, presnejšie časti zuluskej domoviny KwaZulu a časti svazijskej domoviny KaNgwane, k Svazijsku v roku 1982 sa nikdy neuskutočnil. Tým by sa Svazijsku, ktoré nemá prístup k pevnine, zabezpečil prístup k moru. O dohode rokovali vlády Juhoafrickej republiky a Svazijska, ale stretla sa s odporom obyvateľstva na území, na ktoré sa mala previesť. Územie si nárokoval Sobhuza II. ako súčasť tradičnej ríše svazijských monarchov a juhoafrická vláda dúfala, že túto oblasť využije ako nárazníkovú zónu proti prenikaniu partizánov z Mozambiku. (Juhoafrická vláda reagovala na neúspech presunu dočasným pozastavením autonómie KaNgwane).
V 90. rokoch 20. storočia vzrástol počet študentských a robotníckych protestov, ktoré kráľa vyzývali na zavedenie reforiem. Tak sa začal pokrok smerom k ústavným reformám, ktorý vyvrcholil zavedením súčasnej svazijskej ústavy v roku 2005. Stalo sa tak napriek námietkam politických aktivistov. Súčasná ústava sa jasne nezaoberá postavením politických strán. Prvé voľby podľa tejto ústavy sa uskutočnili v roku 2008. Poslanci parlamentu (MP) boli volení v 55 volebných obvodoch (známych aj ako tinkhundla). Títo poslanci mali päťročné funkčné obdobie, ktoré sa skončilo v roku 2013. V roku 2011 Svazijsko postihla hospodárska kríza, ktorá bola spôsobená znížením príjmov Juhoafrickej colnej únie (SACU). To spôsobilo, že vláda požiadala susednú Juhoafrickú republiku o pôžičku. Tá však nesúhlasila s podmienkami pôžičky, ktoré zahŕňali politické reformy.
V tomto období sa zvýšil tlak na svazijskú vládu, aby uskutočnila ďalšie reformy. Verejné protesty občianskych organizácií a odborových zväzov sa stali čoraz častejšími. Od roku 2012 zlepšovanie príjmov SACU zmiernilo fiškálny tlak na svazijskú vládu. V roku 2013 bol zvolený nový parlament, druhý od vyhlásenia ústavy. Kráľ potom po tretí raz opätovne vymenoval Sibusisa Dlaminiho za predsedu vlády.
Dňa 19. apríla 2018 Mswati III. oznámil, že Svazijské kráľovstvo bolo premenované na Eswatinske kráľovstvo, čo odráža existujúci názov štátu eSwatini, pri príležitosti 50. výročia nezávislosti Svazijska. Názov Eswatini znamená vo svazijskom jazyku „krajina Svazijcov“ a čiastočne mal zabrániť zámene s podobne pomenovaným Švajčiarskom.