Brazília, dlhý tvar Brazílska federatívna republika () je najväčší a najľudnatejší štát v Južnej Amerike. Na severe susedí s Francúzskou Guyanou, Surinamom, Guyanou, Venezuelou a Kolumbiou; na západe s Peru, Bolíviou a Paraguajom; na juhu s Argentínou a Uruguajom. S rozlohou 8,5 milióna km² a viac ako 217 miliónmi obyvateľov je Brazília piatou najväčšou krajinou na svete podľa rozlohy a siedmou najľudnatejšou. Brazília je na východe ohraničená Atlantickým oceánom a má pobrežie dlhé 7 491 km.
Na území Brazílie sa rozkladá jeden z najväčších tropických dažďových pralesov na svete - Amazonský prales, ktorý je domovom rozmanitej fauny a flóry, rôznych ekologických systémov a rozsiahlych prírodných zdrojov rozprestierajúcich sa na mnohých chránených územiach. Brazília bola v minulosti najväčšou kolóniou Portugalska a portugalčina je v Brazílii úradným jazykom. Hlavným mestom Brazílie je mesto Brazília, plánovane vybudovaná v rokoch 1956 - 1960 v brazílskom vnútrozemí. Najväčším mestom je Sao Paulo s 12 miliónmi obyvateľov (2016). Federáciu tvorí zväzok 26 štátov a federálny dištrikt. Je najväčšou krajinou, v ktorej je úradným jazykom portugalčina, a jedinou krajinou na americkom kontinente. Je jednou z najmultikultúrnejších a etnicky najrozmanitejších krajín vďaka viac ako storočiu masovej imigrácie z celého sveta, je najľudnatejšou krajinou s rímskokatolíckou väčšinou.
Územie, ktoré sa stalo známym ako Brazília, bolo obývané už pre 50000 rokmi a na jej území sa dochovali geoglyfy z predkoloniálnych čias. Pred vylodením objaviteľa Pedra Álvaresa Cabrala v roku 1500 bolo obývané mnohými kmeňovými národmi. Brazília sa stala portugalskou kolóniou až do roku 1808, keď sa hlavné mesto ríše presunulo z Lisabonu do Rio de Janeira. V roku 1815 bola kolónia povýšená na kráľovstvo, keď vzniklo Spojené kráľovstvo Portugalska, Brazílie a Algarvov. Nezávislosť bola dosiahnutá v roku 1822 vytvorením Brazílskeho cisárstva, unitárneho štátu spravovaného v rámci konštitučnej monarchie a parlamentného systému. Ratifikácia prvej ústavy v roku 1824 viedla k vytvoreniu dvojkomorového zákonodarného zboru, ktorý sa teraz nazýva Národný kongres. Otroctvo bolo zrušené v roku 1888. Krajina sa stala prezidentskou republikou v roku 1889 po vojenskom prevrate. V roku 1964 sa k moci dostala autoritárska vojenská junta, ktorá vládla do roku 1985, potom sa obnovila civilná vláda. Súčasná ústava Brazílie, sformulovaná z roku 1988 ju definuje ako demokratickú federatívnu republiku. Vďaka bohatej kultúre a histórii je krajina na trinástom mieste na svete podľa počtu pamiatok svetového dedičstva UNESCO.
Brazília sa považuje za vyspelú rastúcu ekonomiku, má dvanásty najväčší HDP na svete podľa nominálnej hodnoty a deviaty podľa parity kúpnej sily, najväčší v Latinskej Amerike. Ako hospodárstvo s vyšším stredným príjmom podľa Svetovej banky a novoindustrializovaná krajina má Brazília najväčší podiel na svetovom bohatstve v Južnej Amerike a je jednou z hlavných svetových obilníc, keďže je najväčším producentom kávy za posledných 150 rokov. V krajine však pretrváva badateľné množstvo korupcie, kriminality a sociálnej nerovnosti. Brazília je zakladajúcim členom OSN, skupiny G20, BRICS, Mercosur, Organizácie amerických štátov, Organizácie iberoamerických štátov a Spoločenstva krajín hovoriacich portugalským jazykom.
Etymológia Slovo "Brazília" pravdepodobne pochádza z portugalského slova pre brazílske drevo, strom, ktorý kedysi hojne rástol pozdĺž brazílskeho pobrežia. V portugalčine sa brazílske drevo nazýva pau-brasil, pričom slovom brasil sa bežne pre "červený ako uhlík", spojenie vytvorené z brasa ("uhlík") a prípony -il (od -iculum alebo -ilium). Keďže brazílske drevo produkuje sýtočervené farbivo, bolo vysoko cenené európskym textilným priemyslom a bolo prvým komerčne využívaným produktom z Brazílie. V priebehu 16. storočia ťažili obrovské množstvá brazílskeho dreva domorodí obyvatelia (väčšinou Tupi) pozdĺž brazílskeho pobrežia, ktorí drevo predávali európskym obchodníkom (väčšinou Portugalcom, ale aj Francúzom) výmenou za rôzny európsky spotrebný tovar.
Oficiálny portugalský názov krajiny v pôvodných portugalských záznamoch bol "Krajina Svätého kríža" (Terra da Santa Cruz), ale európski námorníci a obchodníci ju bežne nazývali "Krajina Brazília" (Terra do Brasil) kvôli obchodu s brazílskym drevom. Toto populárne pomenovanie zatienilo a nakoniec nahradilo oficiálny portugalský názov. Niektorí prví námorníci ju nazývali "Zemou papagájov".
V jazyku guaraní, úradnom jazyku Paraguaja, sa Brazília nazýva "Pindorama". Toto meno dalo regiónu pôvodné obyvateľstvo a znamenalo "krajina paliem".
Dejiny
Jaskynné maľby Jaskynné maľby z Boqueirão da Pedra Furada z národného parku Serra da Capivara v štáte Piauí odhaľujú, že prvé osídlenie územie Brazílie siaha až 50000 pred n.l. To prináša nové svetlo do teórií o osídlení oboch Amerík migráciou z Ázie cez Beringovu úžinu.
Jaskynné maľby nájdené v štáte Mato Grosso do Sul sú staré okolo 10000 rokov. Keramika bola objavená aj v povodí rieky Amazonka a rádiouhlíkovou metódou bola datovaná do obdobia 8000 - 7000 rokov pred n.l. V tom čase bol dažďový prales zjavne miestom, na ktorom žili rozvinuté prehistorické kultúry. Odhady hovoria, že v čase príchodu Portugalcov tu žilo okolo 7 miliónov obyvateľov.
Ľudská aktivita je dokladovaná do doby 2000 rokov pred n.l. na odľahlých miestach amazonského pralesa (Acre, horný tok Amazonu, stredný Amazon). V týchto lokalitách pravdepodobne už vtedy podliehal prales ľudskej činnosti - bol buď vyklčovaný alebo tu boli pestované palmy. Tiež tu boli objavené geoglyfy, ktoré sú datované do obdobia 1. - 15. storočia.
Domorodé obyvateľstvo Brazílie tvorilo niekoľko veľkých domorodých etnických skupín (napr. Tupiovia, Guaraníovia, Gésovia a Arawakovia). Pred príchodom Európanov sa hranice medzi týmito skupinami a ich podskupinami vyznačovali vojnami, ktoré vznikali z rozdielov v kultúre, jazyku a morálneho presvedčenia. Tieto vojny zahŕňali aj rozsiahle vojenské akcie na súši a na vode, vrátane kanibalistických rituálov na vojnových zajatcoch. Hoci dedičnosť mala určitú váhu, vodcovstvo bolo postavením, ktoré sa viac získavalo v priebehu času, než prideľovalo v rámci nástupníckych obradov a konvencií. Otroctvo medzi Indiánmi malo iný význam ako u Európanov, pretože vychádzalo z rôznorodej sociálno-ekonomickej organizácie, v ktorej sa asymetria premietala do príbuzenských vzťahov.
Portugalská kolonizácia Po zmluve z Tordesillas z roku 1494 bola 22. apríla 1500, keď portugalská flotila pod velením Pedra Álvaresa Cabrala dorazila na územie, ktoré sa teraz nazýva Brazília, vyhlásená za portugalské impérium. Portugalci sa stretli s domorodým obyvateľstvom rozdeleným do niekoľkých kmeňov, z ktorých väčšina hovorila jazykmi z rodiny Tupi-Guaraní a bojovala medzi sebou.
V rokoch 1541 - 1542 prešiel španielsky dobyvateľ Francisco de Orellana Amazóniu zo západu na východ a pomenoval rieku, po ktorej sa plavil, Rio das Amazonas.
Hoci prvá portugalská osada bola založená v roku 1532, kolonizácia sa fakticky začala v roku 1534, keď portugalský kráľ Ján III. rozdelil územie na pätnásť súkromných a autonómnych kapitánskych kolónií Brazílie. Decentralizované a neorganizované tendencie kapitanátnych kolónií sa však ukázali ako problematické a v roku 1549 ich portugalský kráľ reštrukturalizoval do Generálneho guvernérstva Brazílie v meste Salvador, ktoré sa stalo hlavným mestom jedinej a centralizovanej portugalskej kolónie v Južnej Amerike. Počas prvých dvoch storočí kolonizácie žili domorodé a európske skupiny v neustálej vojne a uzatvárali oportunistické spojenectvá s cieľom získať výhody proti sebe navzájom. V polovici 16. storočia sa stal trstinový cukor najdôležitejším vývozným artiklom Brazílie, zatiaľ čo otroci nakupovaní v subsaharskej Afrike na trhu s otrokmi v západnej Afrike (nielen tí od portugalských spojencov z ich kolónií v Angole a Mozambiku) sa stali jej najväčším dovozom, aby sa vyrovnali s plantážami cukrovej trstiny, kvôli rastúcemu medzinárodnému dopytu po brazílskom cukre. Portugalská Brazília prijala v rokoch 1500 až 1800 viac ako 2,8 milióna otrokov z Afriky.
Koncom 17. storočia začal klesať vývoz cukrovej trstiny a objavenie zlata brazílskymi "bandeirantes" v 90. rokoch 16. storočia sa stalo novým základom hospodárstva kolónie, čo podporilo brazílsku zlatú horúčku, ktorá do Brazílie prilákala tisíce nových osadníkov z Portugalska a všetkých portugalských kolónií po celom svete.
Portugalské výpravy známe ako Bandeiras postupne rozšírili pôvodné koloniálne hranice Brazílie v Južnej Amerike na jej približne súčasné hranice. V tomto období sa o kolonizáciu častí Brazílie pokúšali aj iné európske mocnosti v rámci vpádov, proti ktorým museli Portugalci bojovať, najmä Francúzi v Riu v 60. rokoch 15. storočia, v Maranhau v roku 1610 a Holanďania v Bahii a Pernambucu počas holandsko-portugalskej vojny po skončení Pyrenejskej únie.
Portugalská koloniálna správa v Brazílii mala dva ciele, ktoré mali zabezpečiť koloniálny poriadok a monopol najbohatšej a najväčšej portugalskej kolónie: udržať pod kontrolou a vykoreniť všetky formy vzbury a odporu otrokov, ako napríklad Quilombo dos Palmares, a potlačiť všetky hnutia za autonómiu alebo nezávislosť, ako napríklad Minaské sprisahanie (Inconfidência Mineira).
Povýšenie na kráľovstvo Koncom roku 1807 španielske a napoleonské vojská ohrozovali bezpečnosť kontinentálneho Portugalska. Francúzske vojsko prekročilo hranice Španielska a tiahlo smerom k portugalským hraniciam. Úmyslom bolo naplenie dohody medzi Parížom a Madridom o rozdelení Portugalska medzi tieto dve mocnosti.
To prinútilo princa regenta Jána VI v mene kráľovnej Márie I. presťahovať kráľovský dvor z Lisabonu do Ria de Janeira, kde založili jedny z prvých brazílskych finančných inštitúcií, ako napríklad miestnu burzu a Národnú banku. Tým sa navyše ukončil portugalský monopol na brazílsky obchod a Brazília sa otvorila iným národom. Nové dekréty otvorili prístavy Brazílie spriateleným krajinám, čo znamenalo predovšetkým intenzívny obchodný styk s Britmi. Práve oni sa stáli za posilnením postavenia Brazílie ako veľkododávateľa koloniálnych produktov.
V roku 1809 princ regent ako odvetu za to, že bol nútený odísť do exilu, nariadil Portugalcom dobyť Francúzsku Guyanu.
Po skončení Polostrovnej vojny (1807 - 1814) v roku 1814 európske súdy požadovali, aby sa kráľovná Mária I. a princ regent Ján VI. vrátili do Portugalska, pretože považovali za nevhodné, aby hlava starobylej európskej monarchie sídlila v kolónii. V roku 1815, v záujme toho, aby ospravedlnila pokračovanie pobytu v Brazílii, kde sa kráľovskému dvoru darilo už šesť rokov, založila koruna Spojené kráľovstvo Portugalska, Brazílie a Algarvov, čím vytvorila plurikontinentálny transatlantický monarchický štát. Vedenie Portugalska, rozhorčené novým postavením svojej väčšej kolónie, však naďalej požadovalo návrat dvora do Lisabonu. V roku 1821 bolo požiadavkám kontinentálnych revolucionárov vyhovené a Ján VI. sa spolu s veľkým sprievodom 26. apríla nalodil do Lisabonu. Tam zložil prísahu novej ústave a svojho syna, princa Pedra de Alcântara, zanechal v kolónii ako regenta Brazílskeho kráľovstva.
Nezávislosť náhľad|Pedro I., brazílsky cisár v rokoch 1822 - 1831 Napätie medzi Portugalcami a Brazílčanmi sa zvýšilo a portugalské kortesy, vedené novým politickým režimom, ktorý zaviedla liberálna revolúcia, sa pokúsili obnoviť Brazíliu ako kolóniu. Brazílčania sa odmietli podvoliť a princ Pedro sa rozhodol postaviť sa na ich stranu a 7. septembra 1822 vyhlásil nezávislosť krajiny od Portugalska. O mesiac neskôr bol dvadsaťtri ročný princ Pedro vyhlásený za prvého cisára Brazílie s kráľovským titulom Dom Pedro I., čo viedlo k založeniu Brazílskeho cisárstva.