Ján Vojtaššák (* 14. november 1877, Zákamenné† 4. august 1965, Říčany) bol slovenský rímskokatolícky kňaz a v rokoch 1921 až 1965 diecézny biskup Spišskej diecézy. Počas druhej svetovej vojny bol členom Štátnej rady Slovenského štátu a aktívne sa podieľa na arizácii. Kritizované sú aj jeho pozitívne postoje k vtedajšiemu režimu, ľahostajnosť k útlaku a deportáciám slovenských Židov a protižidovské výroky.
Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie (1918) a ako jeden z prvých slovenských biskupov ustanovených po zániku Uhorska sa výrazne podieľal na oživení duchovného života.
V roku 1945 ho orgány obnoveného Československa zatkli a väznili pre jeho politické pôsobenie v Slovenskom štáte a odmietanie povojnového usporiadania.
Po februárovom prevrate patril medzi najaktívnejších odporcov štátnej „Katolíckej akcie“. Komunistickým režimom bol prenasledovaný a väznený na základe procesu, ktorého súčasťou boli aj vykonštruované obvinenia. V roku 1990 bol rehabilitovaný zrušením rozsudku.
V roku 1996 sa v Spišskej diecéze na podnet pápeža Jána Pavla II. začal proces jeho blahorečenia z titulu trpiteľstva za vieru. Snaha o blahorečenie bola a je dodnes široko kritizovaná židovskými organizáciami, domácimi aj zahraničnými historikmi a médiami. V roku 2003 Svätá stolica v reakcii na kritiku pozastavila proces blahorečenia, v roku 2019 bol však obnovený. V súvislosti s týmto procesom boli Vojtaššákove pozostatky v roku 2003 exhumované a uložené v hrobke Katedrály svätého Martina v Spišskej Kapitule.
Založil a redigoval časopis Svätá rodina. Publikoval tiež niekoľko článkov a prekladov.
Mladosť a začiatky kňazskej činnosti Pochádzal z Oravy, z mnohopočetnej roľníckej rodiny. Otec Anton Vojtaššák bol roľníkom a spolu s matkou, Annou, rod. Klimčíkovou mal desať ďalších detí. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci a v Stankovanoch.
Od roku 1889 študoval na gymnáziách v Trstenej a Ružomberku, a od roku 1895 študoval teológiu v seminári v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1901. Následne ako kaplán pôsobil na viacerých miestach (Vyšná Zubrica, Kvačany, Bijacovce, Podvlk, Zubrohlava, Ústie nad Priehradou, Brutovce, Tvrdošín, Veličná, Vyšné Repaše), neskôr sa stal kapitulným vikárom a rektorom seminára v Spišskej Kapitule.
V čase maďarizácie sa Vojtaššák hlásil k slovenským koreňom. V bohosloveckom seminári používal napriek hrozbám vylúčenia slovenčinu a neskôr po nástupe do cirkevnej služby bol pre svoje národnostné cítenie často premiestňovaný. V roku 1905 vystriedal napríklad štyri miesta kaplána za osem mesiacov. V roku 1908 sa zase ako člen školskej rady v Tvrdošíne angažoval za slovenčinu ako vyučovací jazyk.
V roku 1918 podporil vznik samostatného Československa, no odmietol čechoslovakistickú myšlienku a stal sa prívržencom Hlinkovho autonomistického programu.
Biskup alt=Biskup Ján Vojtaššák celebruje omšu počas pohrebu Andreja Hlinku 21. augusta 1938 v Ružomberku.|náhľad|335x335bod|Biskup Ján Vojtaššák celebruje omšu počas pohrebu Andreja Hlinku 21. augusta 1938 v Ružomberku. Po vzniku Československa došlo k uvoľneniu viacerých biskupských stolcov po maďarských biskupoch. Spišskú diecézu viedol Štefan Mišík, ktorý 27. júla 1919 zomrel. Ešte pred smrťou, 2. júna 1919, vymenoval Jána Vojtaššáka za riaditeľa diecéznej kúrie a 16. júla aj za rektora seminára. Dňa 16. decembra 1920 bol vymenovaný za spišského diecézneho biskupa. Biskupskú vysviacku prijal 13. februára 1921 v Kostole svätého Ladislava v Nitre a 27. februára prevzal úrad.
Po nástupe do úradu sa Vojtaššák venoval reorganizácii a rozvoju diecézy. V roku 1921 zaviedol vo vybraných farnostiach celoročnú eucharistickú adoráciu a v roku 1922 založil arcibratstvo večnej poklony. V júli 1925 zvolal Diecéznu synodu, ktorá sa zaoberala otázkami duchovného života kňazov, bohoslužieb, sviatostí, cirkevného majetku, seminára a vzdelávania duchovenstva, školstva a katechézy, sociálnej činnosti a administratívy diecézy. Podporoval aj katolícke zámorské misie a pôvodnú Katolícku akciu. Podpore sa z jeho strany tešili aj početné spolky: ružencové bratstvá, mládežnícke mariánske kongregácie či športové spolky ako Orol, podporoval ale aj Spolok svätého Vojtecha či Maticu slovenskú.
Počas svojho pôsobenia v diecéze sa pravidelne venoval vizitáciám farností a kostolov v diecéze. Nechal prebudovať deväť kláštorov, zriadil niekoľko exercičných domov a priestorov pre nové rehole. V Ružomberku založil tlačiareň a nakladateľstvo Lev. Značnú pozornosť venoval aj školstvu a vzdelávaniu duchovenstva. Podporoval ďalšie vzdelávanie kňazov v zahraničí, najmä vo Viedni, Ríme, Prahe, Jeruzaleme a Innsbrucku. Z jeho iniciatívy bolo v diecéze vybudovaných 49 školských budov a modernizovaný Učiteľský ústav v Spišskom Podhradí a ženský učiteľský ústav v Levoči. Poskytoval tiež štipendiá študentom z chudobnejších pomerov. Bol organizátorom Ústrednej charity či zakladateľom detského domova v Mokradi. Podporoval tiež sirotince v Spišských Vlachoch a v Ružomberku či výstavbu charitných domov v Dolnom Smokovci a Bratislave.
Obdobie Slovenského štátu
Podpreseda Štátnej rady alt=Jozef Tiso a Ján Vojtaššák na inauguračnom zasadnutí Štátnej rady 17. augusta 1940.|náhľad|Jozef Tiso a Ján Vojtaššák na inauguračnom zasadnutí Štátnej rady 17. augusta 1940. Počas druhej svetovej vojny pôsobil v rokoch 1940 až 1945 ako podpredseda Štátnej rady, ktorá bola podľa ústavy najvyšším kontrolným orgánom štátu a akousi druhou komorou parlamentu. Túto funkciu zastával v dvoch po sebe idúcich funkčných obdobiach (19401943 a 19431945). Do Štátnej rady ho delegovala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá vtedy mala mocenský monopol. Jeho úlohou bolo v tomto orgáne oficiálne reprezentovať katolícku cirkev.
Podľa vatikánskeho historika Johana Ickxa, riaditeľa Historického archívu Štátneho sekretariátu, Svätá stolica nesúhlasila s prijímaním politických funkcií cirkevnými hodnostármi. Vojtaššák napriek tomu v auguste 1940 prijal funkciu podpredsedu Štátnej rady ešte predtým, ako požiadal Svätú stolicu o súhlas. Ickx tento postup označil za „bezprecedentný fakt“ a uviedol, že Vojtaššák tým podľa neho Vatikán „jednoducho povedané, klamal“. Zároveň ho charakterizoval ako sympatizanta nacizmu.
Hlinkova Garda Podľa historika Miloslava Szaba bol Vojtaššák fascinovaný polovojenskou organizáciou Hlinkova garda. Vo svojom vianočnom posolstve z roku 1939 dával gardistom za vzor Mussoliniho Taliansko, ktoré podľa neho vďaka disciplíne svojich „čiernych gárd“ zachránilo národ a vybudovalo si rešpekt veľmoci.
O Vojtaššákovom údajnom vstupe do Hlinkovej gardy informoval v krátkej správe v decembri 1939 iba denník Slovák. Historici, vrátane Hlavinku, však o tejto skutočnosti pochybujú, pretože sa o vstupe nenašli iné dôkazy.
Postoj ku kňazom na anektovaných poľských územiach alt=Alexander Mach, veliteľ Hlinkovej gardy, v popredí v uniforme s dvojkrížom a Ján Vojtaššák v biskupskej reverende so slovenskými vojakmi, ktorí sa v roku 1939 zúčastnili na invázii do Poľska po boku nacistického Nemecka.|náhľad|Alexander Mach, veliteľ Hlinkovej gardy, v popredí v uniforme s dvojkrížom a Ján Vojtaššák v biskupskej reverende so slovenskými vojakmi, ktorí sa v roku 1939 zúčastnili na invázii do Poľska po boku nacistického Nemecka. Po útoku na Poľsko v septembri 1939, na ktorom sa po boku nacistického Nemecka zúčastnila aj slovenská armáda, získal Slovenský štát územia na Spiši a Orave, vrátane tých, ktoré boli po prvej svetovej vojne pričlenené k Poľsku. Vojtaššák sa aktívne angažoval v procese začlenenia tamojších katolíckych farností pod správu Spišského biskupstva. Vatikán túto zmenu podporil, štátny sekretár Svätej stolice Luigi Maglione však vyjadril obavy, či ju nemotivujú skôr „nacionalistické obavy“ než duchovné pohnútky.
Vojtaššák postupoval voči kňazom na anektovaných územiach nekompromisne. Keď sa títo kňazi naďalej cítili byť podriadení krakovskému biskupovi, považoval to za vážne porušenie cirkevnej disciplíny a zneváženie svojej autority. V roku 1941 sa obrátil na kanceláriu prezidenta Tisa so žiadosťou, aby vláda u Svätej stolice intervenovala za definitívne vyňatie týchto území spod jurisdikcie krakovského biskupstva. Slovenský vyslanec vo Vatikáne Karol Sidor však vládu varoval, že politicky motivované kroky voči kňazom, nerešpektujúce kánonické predpisy, vyvolávajú v Ríme veľmi zlý dojem.
Tento tvrdý postoj Vojtaššáka kriticky komentoval aj Giuseppe Burzio. V správe z 31. marca 1942 uviedol, že Vojtaššák má povesť „veľkého šovinistu“. Stalo sa tak po tom, čo Burzio na žiadosť krakovského biskupa Sapiehu u Vojtaššáka intervenoval v prospech niekoľkých poľských farárov, ktorých biskup vyhnal z ich fár. Vojtaššák mu na túto intervenciu odpovedal slovami: „moja humánnosť voči týmto kňazom je až takmer hriešna“.
List Machovi V liste z 1. augusta 1940 adresovanom novovymenovanému ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi Vojtaššák dôrazne žiadal „odstrániť komunistické buňky, ktoré sú utajené po mestečkách, zvlášte, kde je viacej židov. Ťažko bude i dlho bude trvať zahnať tú duševnú nákazu." To historici Ivan Kamenec a Ján Hlavinka pripisujú zdieľaniu zažitého stereotypu Vojtaššákom, ktorý automaticky spájal šírenie liberálnych myšlienok alebo miestne socialistické a komunistické hnutie s vplyvom a činnosťou židovských občanov.
Arizácia alt=Biskupi Ján Vojtaššák, Pavol Jantausch, Michal Buzalka na slávnostnom otvorení Snemu Slovenskej krajiny 18. januára 1939.|náhľad|210x210bod|Biskupi Ján Vojtaššák, Pavol Jantausch, Michal Buzalka na slávnostnom otvorení Snemu Slovenskej krajiny 18. januára 1939. Vojtaššák sa osobne podieľal na arizácii Kúpeľov Baldovce, patriacich židovskému obchodníkovi s elektrickými súčiastkami z Levoče Ladislavovi Friedovi. V novembri 1941 podpísal ako zástupca Spišského biskupstva arizačnú žiadosť a obrátil sa na predsedu Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ) Augustína Morávka so žiadosťou o prevod kúpeľov na biskupstvo. V sprievodnom liste uviedol, že „Spišské biskupstvo chce arizovať“ kúpele, a Morávka požiadal o „dobroprajnosť“. List zakončil pozdravom „Na stráž!“. Rozhodnutím ÚHÚ z 28. marca 1942 boli Kúpele Baldovce a obchod s minerálnou vodou prevedené do vlastníctva Spišského biskupstva, zastúpeného Vojtaššákom.
Vojtaššák následne aktívne zasahoval aj do otázky ceny podniku. Biskupstvo uvádzalo jeho hodnotu vo výške 420 000 Ks, zatiaľ čo posudky znalcov a revízorov stanovili hodnotu aktív na takmer 900 000 Ks. Vojtaššák túto sumu označil za „tragickú“ a uviedol, že biskupstvo „nie je náklonné dať ani o korunu viac“. Začiatkom roka 1944 sa v súvislosti s likvidačnou hodnotou obrátil na ministra hospodárstva Gejzu Medrického, po čom bola hodnota podniku opätovne posudzovaná. Biskupstvo sa prostredníctvom Vojtaššáka domáhalo aj vydania elektrotechnických súčiastok z Friedovho bytu v Levoči. Po vojne sa Fried, ktorý po týchto skúsenostiach ešte pred vojnou emigroval do Palestíny, domáhal vrátenia svojho majetku. Spišské biskupstvo v roku 1947 jeho žiadosť odmietlo a argumentovalo investíciami do kúpeľov a verejným záujmom.
Podľa výskumu historičky Martiny Fiamovej Spišské biskupstvo arizovalo aj poľnohospodársky majetok – domy, hospodárske budovy a liehovar v Betlanovciach. V januári 1942 Vojtaššák osobne urgoval predsedu Štátneho pozemkového úradu o urýchlenie rozhodnutia o zvyšku majetku patriaceho Silbersteinovi, ktorý bol židovského pôvodu a následne dostal kladné vyrozumenie.