Spojenci, spojenecké mocnosti, alebo protihitlerovská koalícia, oficiálne označované od roku 1942 ako Organizácia Spojených národov, boli medzinárodnou vojenskou koalíciou vytvorenou počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945) s cieľom postaviť sa proti mocnostiam Osi. Ich hlavnými členmi boli tzv. „veľká štvorka“ – Spojené kráľovstvo, Sovietsky zväz, Spojené štáty americké a Čína.

Zloženie spojeneckej koalície sa počas vojny menilo. Keď konflikt vypukol 1. septembra 1939, spojeneckú koalíciu tvorili Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Poľsko spolu so svojimi závislými územiami, napríklad Britskou Indiou. Pridali sa k nim aj samostatné domíniá Britského spoločenstva národov: Kanada, Austrália, Nový Zéland a Južná Afrika. Počiatočné spojenectvo tak do veľkej miery pripomínalo koalíciu z prvej svetovej vojny. Keď mocnosti Osi začali obsadzovať severnú Európu a Balkán, k spojencom sa pridali aj Holandsko, Belgicko, Nórsko, Grécko a Juhoslávia. Sovietsky zväz, ktorý mal spočiatku s Nemeckom uzavretý pakt o neútočení a podieľal sa na jeho invázii do Poľska, vstúpil do spojenectva až po nemeckom útoku na Sovietsky zväz v júni 1941. Spojené štáty americké, hoci od septembra 1940 poskytovali európskym spojencom materiálnu pomoc, zostávali formálne neutrálne až do japonského útoku na Pearl Harbor v decembri 1941, po ktorom vyhlásili vojnu a oficiálne sa pridali k spojencom. Čína bola pritom vo vojne s Japonskom už od roku 1937 a formálne sa k spojencom pripojila v decembri 1941.

Takzvaná „veľká trojka“ – Spojené kráľovstvo, Sovietsky zväz a Spojené štáty – bola hlavným prispievateľom ľudských síl, zdrojov a vojenskej stratégie a každá z týchto krajín zohrala kľúčovú úlohu pri dosiahnutí víťazstva. Vzťahy medzi Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi boli mimoriadne blízke a ich Atlantická charta sa stala základom ich spojenectva. Séria konferencií medzi spojeneckými lídrami, diplomatmi a vojenskými predstaviteľmi postupne formovala podobu aliancie, smerovanie vojny a napokon aj povojnové medzinárodné usporiadanie. náhľad|„Nech žije víťazstvo anglo-sovietsko-amerického vojenského spojenectva!“ – sovietska známka z roku 1943 citujúca Stalina. Spojenci sa stali formálne organizovanou skupinou po podpísaní Deklarácie Spojených národov 1. januára 1942, ktorú podpísalo 26 krajín z celého sveta. Patrili medzi ne vlády v exile z krajín okupovaných mocnosťami Osi, ale aj menšie štáty vzdialené od hlavných bojísk. Deklarácia oficiálne uznala veľkú trojku a Čínu ako „štyri mocnosti“, čím potvrdila ich rozhodujúcu úlohu vo vedení vojny. Označovali sa tiež ako „správcovia mocných“ a neskôr ako „štyria policajti“ Organizácie Spojených národov. Až do posledných dní vojny sa k spojencom pridávali ďalšie krajiny vrátane kolónií a bývalých štátov Osi. Po skončení vojny sa spojenci a Deklarácia Spojených národov, ktorá ich spájala, stali základom vzniku modernej Organizácie Spojených národov.

Pôvod

Po prvej svetovej vojne vytvorila Versaillská zmluva (1919) Spoločnosť národov v snahe vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti a zabrániť vojne. Pakt Spoločnosti národov zaväzoval jej členov chrániť politickú a územnú integritu všetkých členských štátov pred agresiou. Štyri z hlavných spojeneckých mocností prvej svetovej vojny – Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko a Japonsko – sa stali stálymi členmi rady Spoločnosti národov. Spoločnosť národov bola však oslabená tým, že sa k nej nepripojili Spojené štáty americké, ako aj zložitými pravidlami na uplatňovanie sankcií pri porušení jej bezpečnostných ustanovení.

Francúzsko sa pokúsilo ďalej zabezpečiť proti možnému budúcemu nemeckému útoku uzavretím francúzsko-poľskej aliancie (1921) a francúzsko-československej aliancie (1924). Na základe locarnských zmlúv (1925) Francúzsko, Británia, Belgicko, Nemecko a Taliansko tiež garantovali hranice medzi Nemeckom a Francúzskom a medzi Nemeckom a Belgickom tak, ako boli stanovené vo Versaillskej zmluve.

Systém kolektívnej bezpečnosti bol oslabený, keď Japonsko vo februári 1933 vystúpilo zo Spoločnosti národov po tom, ako Spoločnosť kritizovala japonskú inváziu do Mandžuska v roku 1931. Ďalšiu ranu mu zasadilo vystúpenie nacistického Nemecka zo Spoločnosti národov a zo svetovej konferencie o odzbrojení v októbri 1933. V máji 1935 Francúzsko podpísalo so Sovietskym zväzom dohodu o vzájomnej obrane, ktorú Nemecko považovalo za namierenú proti sebe. V októbri 1935 Taliansko napadlo Habeš a Spoločnosť národov reagovala slabými a krátkodobými sankciami.

Nemecko v marci 1936 remilitarizovalo Porýnie v rozpore s Versaillskou zmluvou aj locarnskými dohodami, no Británia, Francúzsko ani Spoločnosť národov neuvalili žiadne sankcie. Británia však oznámila, že pomôže Francúzsku a Belgicku, ak by sa stali obeťami agresie, a Francúzsko vyhlásilo, že pomôže Británii a Belgicku za rovnakých okolností. V júli 1937 začalo Japonsko nevyhlásenú vojnu proti Číne. Spoločnosť národov vyhlásila konanie Japonska za nezákonné a vyzvala svojich členov na uvalenie sankcií. V novembri sa Taliansko pripojilo k nemecko-japonskému paktu proti Kominterne a v decembri vystúpilo zo Spoločnosti národov.

V marci 1938 Nemecko napadlo a anektovalo Rakúsko v rozpore s Versaillskou zmluvou. Francúzsko a Británia vydali formálne protesty, no nepodnikli ďalšie kroky. Británia odmietla sovietsky návrh na vytvorenie obranného spojenectva proti Nemecku a zároveň odmietla francúzsku žiadosť o poskytnutie bezpečnostnej záruky Československu, ktoré čelilo nemeckým hrozbám kvôli údajnému zlému zaobchádzaniu s nemecky hovoriacou väčšinou v oblasti Sudet. Namiesto toho Británia pokračovala v politike ústupkov voči Nemecku tým, že tlačila na Československo, aby rokovalo o riešení prijateľnom pre Hitlera. Keď sa kríza prehlbovala, Británia, Francúzsko, Nemecko a Taliansko podpísali 30. septembra 1938 Mníchovskú dohodu, na základe ktorej bolo Sudety postúpené Nemecku proti vôli československej vlády, pričom signatári zároveň zaručili územnú celistvosť zvyšného československého štátu.

Nemecko 15. marca 1939 napadlo Československo, čím porušilo Mníchovskú dohodu. Následne Nemecko zvýšilo tlak na Poľsko, aby súhlasilo s pripojením mesta Gdansk (slobodného mesta podľa Versaillskej zmluvy) a poľského koridoru k Nemecku. Dňa 31. marca Británia a Francúzsko oznámili, že prídu Poľsku na pomoc, ak bude napadnuté. Taliansko 7. apríla napadlo Albánsko a Británia a Francúzsko reagovali tým, že poskytli bezpečnostné záruky Grécku, Rumunsku a Turecku. V máji Francúzsko a Poľsko uzavreli predbežné politické a vojenské protokoly o vzájomnej obrane. Británia a Francúzsko zároveň začali rokovať so Sovietskym zväzom o obrannej zmluve, no dosiahli len malý pokrok. Dňa 22. mája podpísali Nemecko a Taliansko vojenskú alianciu známu ako Oceľový pakt.

Vlády Nemecka a Sovietskeho zväzu podpísali 23. augusta pakt o neútočení, ktorý obsahoval aj tajný protokol o rozdelení Poľska. O dva dni neskôr Británia podpísala vojenskú alianciu s Poľskom.

Veľká aliancia

Formovanie náhľad|Plagát z roku 1940 „Poland – First to Fight“, návrh americkej obálky vytlačenej na podporu Poľska po nemeckej invázii do krajiny. Dňa 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko a 3. septembra Británia a Francúzsko vyhlásili Nemecku vojnu. Sovietsky zväz napadol Poľsko z východu 17. septembra, no vo vojne medzi Nemeckom a západnými spojencami zostal oficiálne neutrálny. Taliansko, Japonsko a Spojené štáty americké boli tiež formálne neutrálne, hoci Taliansko napokon vyhlásilo vojnu Británii a Francúzsku 10. júna 1940.

Austrália, Nový Zéland, Južná Afrika a Kanada vyhlásili Nemecku vojnu počas dvoch týždňov po britskom vyhlásení vojny. Na koordináciu vojenských rozhodnutí bola vytvorená anglo-francúzska Najvyššia vojnová rada, ktorá sa prvýkrát stretla 12. septembra 1939. Do 1. októbra padla Varšava a poľská vláda odišla do exilu. Po období relatívneho pokoja v bojoch medzi Nemeckom a západnými spojencami začalo Nemecko v apríli 1940 inváziu do západnej Európy a rýchlo obsadilo Dánsko, Nórsko, krajiny Beneluxu a Francúzsko. Vlády týchto okupovaných krajín, okrem Francúzska, utiekli do exilu a vytvorili exilové vlády v Londýne, ktoré Británia uznala za spojencov. Británia uznala Charlesa de Gaulla za vodcu slobodných francúzskych síl v Londýne, ktoré vystupovali proti kolaborantskej francúzskej vláde vo Vichy. Slobodní Francúzi však neboli uznaní ako exilová vláda až do roku 1944. Československo, Juhoslávia a Grécko tiež vytvorili exilové vlády v roku 1941 po nemeckých postupoch smerom k východnému Stredomoriu.

Prvé medzi-spojenecké stretnutie sa uskutočnilo v Londýne začiatkom júna 1941 za účasti Spojeného kráľovstva, štyroch spojeneckých britských domínií, ôsmich exilových vlád a Slobodného Francúzska. Stretnutie vyústilo do Deklarácie paláca svätého Jakuba, v ktorej sa signatári zaviazali spolupracovať až do dosiahnutia víťazstva a zabezpečenia trvalého mieru.

Dňa 22. júna 1941 Hitler porušil dohodu o neútočení so Stalinom a vojská mocností Osi napadli Sovietsky zväz. Británia v júli vytvorila so Sovietskym zväzom spojenectvo, v ktorom sa obe krajiny zaviazali navzájom si pomáhať všetkými prostriedkami a nikdy neuzavrieť separátny mier. Nasledujúci august sa uskutočnila Atlantická konferencia medzi americkým prezidentom Franklinom Rooseveltom a britským premiérom Winstonom Churchillom, ktorá definovala spoločnú anglo-americkú predstavu o povojnovom svete, formalizovanú Atlantickou chartou.

Na druhom medzi-spojeneckom stretnutí v Londýne v septembri 1941 sa Sovietsky zväz pripojil k ostatným spojencom pri prijatí Atlantickej charty. V dňoch 7. – 8. decembra Japonsko zaútočilo na americké a britské územia v Ázii a v Tichomorí, čo viedlo k vstupu Spojených štátov do vojny na strane Spojencov. Čína, ktorá od roku 1937 odolávala japonskej invázii, formálne vyhlásila vojnu mocnostiam Osi 9. decembra.

Zoznam thumb|400px|Spojenci zelená farba, Os modrá farba, neutrálne štáty - šedá, zelený bod - prechod od Osi k Spojencom, modrý bod - prechod od Spojencov k Osi

Vypuknutie vojny Čína od 7. júna 1937 vo vojnovom stave s Japonskom Poľsko od 1. septembra 1939 Spojené kráľovstvo od 3. septembra 1939 Francúzsko od 3. septembra 1939 Austrália, Nový Zéland a Kanada od 3. septembra 1939 Nepál od 4. septembra 1939 Južná Afrika od 6. septembra 1939

Rok 1940 a 1941 Nórsko od 9. apríla 1940 Belgicko od 10. mája 1940 Luxembursko od 10. mája 1940 Holandsko od 10. mája 1940 Grécko od 28. novembra 1940 Juhoslávia od 6. apríla 1941 Sovietsky zväz od 22. júna 1941 USA od 8. decembra 1941 Česko-Slovensko (exilová vláda) od 16. decembra 1941

(Pozn.: deň uvedený pri danom štáte uvádza vstup do vojnového stavu s prvým zo štátov Osi, ak nebol vojnový stav vyhlásený súčasne viacerým napr. USA vypovedalo vojnový stav Tretej ríši až 11. decembra 1941, či ZSSR Japonsku až po ukončení vojny s Treťou ríšou)

Referencie

Pozri aj Štáty Osi

Kategória:Druhá svetová vojna Kategória:Vojenské spojenectvá