thumb|Planéty Venuša (v popredí) a Jupiter (v pozadí). Rozmery planét nie sú v reálnej mierke, ale zachytávajú zdanlivé rozmery týchto telies tak, ako sa nám javia zo Zeme. Planéta (pochádza z gréckeho πλανήτης, planétés – „pútnici“) alebo obežnica je približne guľaté teleso značného objemu, ktorého hmotnosť je menšia ako 80 MJ (hmotností Jupitera). Buď putuje vesmírom samostatne, alebo obieha na obežnej dráhe okolo hviezdy, pričom však zároveň neobieha okolo iného telesa. Pre planétu tiež musí platiť, že vyčistila okolie svojej dráhy od ďalších telies a produkuje veľmi málo alebo žiadnu energiu prostredníctvom termojadrovej reakcie. Celoplošne nevyžaruje vlastné svetlo a svieti iba odrazeným svetlom hviezdy.
V slnečnej sústave poznáme osem planét. Sú to Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Všetky obiehajú okolo Slnka rovnakým (prográdnym) smerom a približne v jednej rovine (najväčší odklon od tejto roviny dosahuje Merkúr). Ich fyzikálne vlastnosti, ako napr. hustota veľkosť a chemické zloženie, sú veľmi rôznorodé. Na základe týchto veličín ich možno rozdeliť na dve veľké skupiny: terestriálne a joviálne. V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia boli objavené prvé planéty, ktoré neobiehajú Slnko, ale iné hviezdy. Takéto planéty sa nazývajú extrasolárne. Extrasolárnych planét (exoplanét) je v súčasnosti známych už vyše 4 200.http://astrin.planetarium.sk/
Planéty môžu mať vlastné prirodzené obežnice. Pokiaľ ide o väčšie telesá (rádovo minimálne kilometrových rozdielov), nazývajú sa mesiace. Veľký počet menších telies, ktoré obiehajú po navzájom blízkych obežných dráhach v jednej rovine a z diaľky sa môžu javiť ako kompaktná obruč obopínajúca planétu, sa nazýva prstenec.
Všetky planéty slnečnej sústavy boli už zblízka skúmané kozmickými sondami (aj keď Urán a Neptún iba jednou a to Voyagerom 2). Na nijakej z nich (okrem Zeme) však ešte nepristála ľudská posádka.
Fyzikálne vlastnosti Hraničná hmotnosť Po objave prvých väčších ľadových telies za obežnou dráhou Neptúna, ale aj prvých obrovských exoplanét, sa viedli spory, aký hmotnostný limit by mali planéty spĺňať. Vedci sa zhodujú v tom, že spodná hranica by mala byť taká hmotnosť, pri ktorej vlastná gravitácia sformuje teleso do približne guľového tvaru. Toto kritérium však spĺňajú aj najväčšie planétky a mesiace, preto nemôže byť jediným kritériom rozhodujúcim o tom, čo je planétou. Okrem guľatého tvaru musí teleso ešte obiehať hviezdu samostatne (nemôže pritom obiehať iné nehviezdne teleso) a musí dostatočne vyčistiť okolie svojej dráhy od iných telies. Pluto, podľa pôvodného zaradenia posledná planéta slnečnej sústavy, toto kritérium nespĺňa. Preto bolo spomedzi planét vylúčené, no je stále členom slnečnej sústavy. left|thumb|Hnedý trpaslík, teleso ležiace hmotnostne medzi planétou a hviezdou Horná hmotnostná hranica je tiež problematická. Pri určitých hmotnostiach sa už teplota a tlak v jadre telesa zvýšia natoľko, že môžu začať prebiehať niektoré termojadrové reakcie, napríklad zlučovanie ťažkého vodíka deutéria na hélium. Teleso, v ktorom takáto reakcia prebieha, sa ešte neklasifikuje ako hviezda, pretože pri tejto reakcii vznikajú len malé množstvá energie, ale nemôže byť už ani planétou. Takéto telesá sa nazývajú hnedé trpaslíky. V slnečnej sústave hnedé trpaslíky nie sú známe, ale boli objavené v iných planetárnych sústavách. Hmotnosť, pri ktorej sa v jadre telesa začína fúzia hélia, nie je celkom známa. Podľa jedného dohadu to môže byť 80 hmotností Jupitera. Termonukleárnu syntézu sprevádzajú špecifické spektrálne čiary, vďaka ktorým možno od seba odlíšiť hviezdu, hnedého trpaslíka a planétu.
Veľkosť a tvar
Planéty sú omnoho menšie než plazmové hviezdy (tie hviezdy, čo vidíme napr. voľným okom). Napríklad do priemeru Slnka by sa najväčšia planéta slnečnej sústavy, Jupiter, zmestil 10-krát a Zem až 109-krát. Planéty môžu mať rozmer degenerovaných hviezd - chladnúcich, superhustých hviezdnych jadier. Hmotnosť a hustota planét je však neporovnateľne nižšia než tieto veličiny u degenerovaných hviezd.
Najmenšou známou planétou je Merkúr s priemerom 4 879 km, čo je menej než polovica zemského priemeru. Najväčšou planétou slnečnej sústavy je Jupiter s priemerom 142 984 km. Zaujímavé je, že mnohé nájdené extrasolárne planéty sú omnoho hmotnejšie ako Jupiter. Oproti tomu veľkosť polomeru podobnej planéty už prakticky nezávisí na jej hmotnosti, pretože väčšia hmotnosť spôsobuje iba ďalšie zmršťovanie (pokiaľ nedôjde k naštartovaniu termonukleárnych reakcií). Aj v slnečnej sústave je napríklad hmotnejší Neptún menší než menej hmotný Urán.
Všetky pozorované mesiace sú menšie ako planéty, okolo ktorých obiehajú. Ich priemery predstavujú nanajvýš štvrtinu priemeru planéty, pričom tento rekordný pomer veľkosti planéty a mesiaca bol zistený práve v sústave Zem-Mesiac. Mesiac jednej planéty však môže byť väčší než celá iná planéta (Jupiterov Ganymedes a Saturnov Titan sú väčšie než Merkúr).
Veľká hmotnosť planéty formuje teleso približne od tvaru gule, ale nijaká planéta nie je ideálnou guľou. Svoju úlohu zohráva materiál, z ktorého sa planéta skladá a v neposlednom rade aj zotrvačnosť vlastnej hmoty pri rotácii, kvôli ktorej sú všetky planéty na póloch mierne sploštené. Ich polárny priemer je teda menší v porovnaní s rovníkovým. Najväčšie sploštenie medzi planétami slnečnej sústavy dosahuje Saturn, ktorého rovníkový priemer je asi o 10 % väčší ako polárny priemer.
Energia Vo vnútri planéty neprebiehajú žiadne termonukleárne reakcie, ktoré by produkovali energiu. Všetku vyžarovanú energiu získavajú planéty z mechanických a termodynamických javov, z rozpadov rádioaktívnych prvkov či zhromažďovania a odrážania energie z centrálnej hviezdy. Plynné planéty veľkosťou porovnateľné s Jupiterom vyžarujú do priestoru vlastnú energiu získanú z gravitačnej kontrakcie. To znamená, že planéta sa pomaly vlastnou hmotnosťou zmršťuje a pritom sa zahrieva. Prebieha v nich teda podobný proces, aký predchádza vzniku hviezd, ale na rozdiel od hviezd v v jadre planét nikdy nevystúpi teplota na hodnotu potrebnú pre zapálenie termojadrových reakcií.
Keďže v planéte neprebiehajú termojadrové reakcie, nemôže do priestoru vyžarovať vlastné svetlo. Všetky planéty vidíme len preto, lebo odrážajú svetlo materských hviezd. Planéty však môžu produkovať vlastné žiarenie s nižšou energiou, akú má svetlo, teda infračervené a rádiové žiarenie.
Dráha a rotácia Planéty slnečnej sústavy obiehajú okolo Slnka po elipsách málo odlišných od kružníc. Rýchlosť ich pohybu klesá so vzdialenosťou od Slnka, preto sú ich obežné doby veľmi rôzne – od 88 dní pre Merkúr, až po 165 rokov pre Neptún. Obežná dráhy exoplanét však často bývajú veľmi výstredné, čiže ich vzdialenosť od materských hviezd sa veľmi významne mení.
Rotačné periódy planét sú tiež veľmi rozmanité. Dôvod, prečo tomu tak je, zostáva nejasný. Zvláštnosťou je spätná rotácia Venuše a Uránu, ktoré rotujú proti smeru svojho obehu okolo Slnka, a teda opačným smerom ako väčšina planét. Jedna teória hovorí, že obe telesá podstúpili v dávnej minulosti slnečnej sústavy obrovské kolízie, ktoré im zmenili dobu aj smer rotácie. Rotačné periódy Zeme a tiež Pluta (ktoré bolo dlho považované za planétu) boli počas mnohých miliónov rokov pomaly brzdené ich veľkými mesiacmi. Pomalá rotácia Merkúra, ktorý nemá nijaký mesiac, sa zase pripisuje pôsobeniu slapových síl Slnka. Veľmi rýchlo rotujú veľké plynné planéty, medzi ktorými drží rekord Jupiter – jedna jeho otáčka trvá na rovníku len 9 hodín 50 minút.
Niektoré exoplanéty obiehajúce veľmi blízko svojich hviezd sa nachádzajú v takzvanej viazanej rotácii, pri ktorej ukazujú svojej hviezde stále tú istú stranu. Viazanú rotáciu spôsobili slapové sily ich materských hviezd.
Vznik
Predpokladá sa, že planéty vznikli zo zvyškov hmloviny, z ktorej sa sformovala materská hviezda planéty. Vytvorili sa zhromažďovaním plynu a prachu obiehajúceho prahviezdu v hustom prahviezdnom disku pred tým, než sa v jadre hviezdy zapálili jadrové reakcie a hviezdny vietor odfúkol ostávajúci materiál preč. Za počiatočné štádium planéty sa považuje protoplanetárny disk, z ktorého sa sformujú planétezimály. Spájaním a zrážkami planetezimál vznikajú protoplanéty. Ďalším spájaním a zrážkami protoplanét sa tvoria samotné planéty. Veľké plynné planéty, tzv. joviálne planéty, pravdepodobne vznikli nabaľovaním plynu na kamenné jadrá. Iná teória predpokladá, že vznikli zmrštením hmoty protoplanetárneho disku podobným spôsobom, akým z hmloviny vznikajú hviezdy.
Vnútorná stavba Keďže planéty majú veľkú gravitáciu, predpokladá sa, že v nich počas ich vzniku prebehla gravitačná diferenciácia. To znamená, že ťažšie prvky klesali do stredu planéty a ľahšie sa naopak pohybovali smerom od stredu. Vnútorné štruktúry planét sú rozdielne, hrúbka ich vrstiev veľmi rôznorodá, napriek tomu v ich predpokladanej vnútornej stavbe možno nájsť približne rovnaké časti:
Jadro planéty - oblasť okolo jej stredu. Je to najhustejšia a najhorúcejšia časť planéty. Plášť - vrstva okolo jadra, teplota a hustota v ňom klesajú. Kôra u pevných planét alebo atmosféra u plynných planét. Pevné planéty majú atmosféru nad kôrou.
Väčšina planét slnečnej sústavy generuje globálne magnetické pole. Vďaka nemu je zahalená ešte aj magnetosférou.
Planéty slnečnej sústavy upright=1.5|right|thumb|Terestriálne planéty: zľava Merkúr, Venuša, Zem a Mars upright=1.5|right|thumb|Joviálne planéty: zľava Jupiter, Saturn, Urán a Neptún Okrem Zeme (ktorá v staroveku nebola považovaná za planétu) sú všetky planéty v slnečnej sústave pomenované podľa gréckych a rímskych bohov, ale niektoré neeurópske jazyky, ako napríklad čínština, používajú odlišné názvy. Slovenčina vo väčšine prípadov prevzala latinské a grécke pomenovania, v starších písomnostiach sa však zachovali aj slovenské (resp. slovanské) názvy nebeských telies. Pomenovanie planét a ich rysov je známe ako planetárna terminológia.
V slnečnej sústave sa planétami nazýva osem „dominantných“, čiže najväčších telies a pôvodne aj prvý objavený predstaviteľ transneptunického objektu, ktoré obiehajú okolo Slnka. Sú to telesá s menami (v poradí podľa vzdialenosti od Slnka, za súčasným názvom sú uvedené staršie slovenské mená): Merkúr () - Dobropán Venuša () - Lada, Krasopanna Zem ( a ) Mars () - Smrtonos Jupiter () - Perún/Parom, Kráľomoc Saturn () - Hladolet Urán ( a ) - Nebešťan, Nebešťanka Neptún ()
Menšie telesá ako planéty sú trpasličie planéty a planétky.
Trpasličie planéty
1 Ceres bol pri svojom objavení označený ako planéta, no bol reklasifikovaný na asteroid po tom, čo sa našlo veľa podobných objektov. Podobná reklasifikácia prebehla v prípade Pluta. Po objave telies za obežnou dráhou Neptúnu, ktoré sú podobné Plutu svojou obežnou dráhou, veľkosťou a zložením, sa veľa ľudí priklonilo k názoru, že Pluto by malo byť definované ako planétka. Napríklad Mike Brown z Caltechu definoval planétu ako: každé teleso v slnečnej sústave, ktoré je hmotnejšie ako celková hmota všetkých ostatných telies na podobných obežných dráhach. Podľa tejto definície by nebolo ani Pluto planétou.
Na kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v roku 1999 bolo Pluto formálne zaradené medzi planéty. Toto sa zmenilo v auguste 2006, kedy sa hlasovaním astronómov na kongrese Medzinárodnej astronomickej únie rozhodlo, že Pluto nepatrí medzi planéty slnečnej sústavy. IAU ho zaradila do novovytvorenej kategórie telies, medzi trpasličie planéty. Medzi trpasličie planéty sa dostali aj telesá, pôvodne planétky, (Ceres a Eris). V roku 2008 bolo do tejto kategórie pridané aj teleso s predbežným označením (136472) 2005 FY9, ktoré dostalo meno Makemake. Piatou a v súčasnej dobe poslednou uznanou trpasličou planétou, je teleso 136108 Haumea.
14. septembra 2006 (cca 9:35) pridelila IAU Plutu katalógové číslo 134340, čím ho zaradila medzi planétky. Oznámenie vyšlo v cirkulári č. 8747.
Iné objekty slnečnej sústavy