center|40px|Znak SR<small>Národná kultúrna pamiatka SRč. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu:324/42 Devín (normovaný názov od roku 1990) alebo Devínsky hrad (-toto bol aj normovaný názov v rokoch 1981-1990) sú zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu, vypínajúce sa majestátne nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy (okres Bratislava IV). Zaberajú takmer celé temeno hradnej skaly nad sútokom Dunaja a Moravy.
Hrad má jedny z najpohnutejších, ale aj najbohatších dejín spomedzi hradných sídel na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území dnešného Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na dnešnom Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov slovenskej národnej histórie.
Význam hradu našiel odozvu aj v početných umeleckých dielach. V lokalite je začiatok Cesty hrdinov SNP.
Najstaršie dejiny územia Devínsky hrad patrí spolu s Bratislavským a Nitrianskym hradom k najstarším, historicky doloženým hradným objektom na Slovensku. Jeho minulosť siaha do predhistorických dôb.
Devínsky hrad sa vypína na masívnom brale, ktoré z južnej strany okrem Dunaja chránili močiare, zo západu rieka Morava a zo severu masív Devínskej Kobyly. Samotný hrad bol zo strategického hľadiska prirodzenou ochranou Devínskej brány, geografického vstupného priestoru do Karpatskej kotliny. Široký tok Dunaja udával smer dôležitej kontinentálnej obchodnej ceste medzi západom a východom, tzv. Podunajskej, ktorá tu pretínala známu Jantárovú cestu, vedúcu od Stredomoria k Baltu. Je teda prirodzené, že výhodná poloha priam predurčovala toto miesto na stret dvoch európskych kultúr – východnej a západnej. Tieto danosti spolu s vhodnými prírodnými podmienkami na život človeka – vodné toky bohaté na ryby, dostatok lovnej zveri v okolitých lesoch – podmieňovali trvalé osídlenie tohto územia od 5. tisícročia pred Kr. až prakticky do 19. storočia.
Množstvo a kvalita archeologických nálezov dokladá, že v rámci osídlenia devínskej hradnej skaly sa vyskytovali štyri najsilnejšie obdobia: halštatské, keltské (laténske), rímske a veľkomoravské obdobie.
Podľa objavených nálezov bolo skonštatované, že doteraz najstaršie osídlenie Devína sa datuje do obdobia mladšej kamennej doby (asi 5000 – 4000 pred Kr.), keď v Podunajsku vznikali prvé roľnícke usadlosti. V areáli hradu to dokladá hrob, podľa jeho inventáru prisudzovaný k tzv. kultúre s lineárnou keramikou, ktorá je dokladom už pomerne vyspelého výtvarného cítenia vtedajších výrobcov.
Chronologicky mladšie nálezy v areáli hradu – osada na juhovýchodnom svahu hradnej výšiny a časť pohrebiska patriaca ľudu mohylovej kultúry – spadajú do obdobia staršej a mladšej bronzovej doby (1800 resp. okolo 1500 pred Kr. – 700 pred Kr.). Z tohto obdobia sa však nezachovalo veľa nálezov. Ide predovšetkým o nález opevneného sídliska na juhovýchodnom svahu hradnej výšiny.
Halštatské obdobie na Devíne sa datuje okolo 7. – 6. storočia pred Kr. Archeologický výskum potvrdil na celej ploche hradného areálu existenciu výšinnej osady tzv. kalenderberskej kultúry. Obyvatelia osady žili v zemniciach alebo polozemniciach, so stenami vypletanými prútím a s hlinenými dlážkami. V priestore obydlí boli objavené pozostatky otvorených ohnísk. V exteriéri sa nachádzali jamy najrozličnejších veľkostí a využitia. Významným nálezom bol objav keramickej dielne v severozápadnej časti niekdajšieho hradiska. Z ďalších hmotných dokladov sa našli kovové a kostené predmety, množstvo keramiky, ako aj predmety kultového charakteru. Nálezy jednoznačne dokazujú, že halštatské obdobie bolo jedným z najvýznamnejších.
left|thumb|Základy rímskej stavby na strednom hrade, objavené počas archeologického výskumu v 30-tych rokoch 20. storočiaZačiatkom 3. storočia pred Kr. sa zo severozápadných oblastí Európy presúvali do podunajskej oblasti Kelti. Postupne sa ťažisko ich expanzie presunulo do Podunajska, kde tradičná forma ich kultúry dosiahla vrchol. Kelti boli nielen úspešní bojovníci, ale aj zruční remeselníci. Na naše územie priniesli svojbytnú kultúru, ktorá do značnej miery ovplyvnila ďalší vývoj v tejto oblasti. V priestore dnešnej Bratislavy si na prelome 2. a 1. storočia pred Kr. vybudovali jedno z dôležitých centier hospodárskeho a spoločenského života, opevnené sídlisko mestského typu – oppidum. Od začiatku posledného storočia pred Kristom existovalo významné osídlenie vo forme osady na devínskej hradnej vyvýšenine a ďalšie osídlenie na území dnešnej obce. Nálezy z tejto epochy sú doložené takmer z celej plochy hradiska. Sídliskové a hospodárske objekty sa koncentrovali na južnom, terasovite upravenom svahu a v priestoroch dolného hradiska. Archeologické výskumy na Devíne bez výhrad potvrdzujú, že v tunajšej oblasti bola značná koncentrácia keltského osídlenia; podľa všetkého malo tunajšie hradisko priamu súvislosť s hradiskom na neďalekom, južnejšie ležiacom kopci Braunsberg pri dnešnom dolnorakúskom Hainburgu. Braunsberské a devínske hradisko spolu s oppidom v Bratislave tvorili trojuholník významných centier tohto obdobia v priestore Devínskej brány.
Keltské obyvateľstvo sa na prelome letopočtov a v prvých desaťročiach nášho letopočtu dostalo po prvý raz do kontaktu z rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. Išlo spočiatku o obchodné styky, ktoré napokon vyústili do ovládnutia tohto územia rímskym obyvateľstvom. Dokladom keltských kontaktov s antickým svetom je importovaný tovar (amfory, rímske mince). Kolekcia výrobkov zaraďovaných medzi tzv. ušľachtilú keramiku (terra sigillata), vyrábanej už manufaktúrnym spôsobom je unikátna na celom strednom Dunaji. Mimoriadna koncentrácia rímskych výrobkov tohto obdobia dovoľuje už predpokladať priamu prítomnosť Rimanov na Devíne ako najstaršiu na území Slovenska.
V rokoch 6 – 9 obsadil cisár Augustus územie terajšieho východného Rakúska a západného Maďarska a zriadil tam provinciu Panónia. Touto expanziou sa Rimania dostali do bezprostredného susedstva nášho územia a na úseku stredného Dunaja od ústia Moravy po ústie Ipľa zastali priamo na hranici dnešného Slovenska. Tak sa na nasledujúce štyri storočia dostal do ich sféry vplyvu aj Devín.
Na základoch pôvodného keltského hradiska vznikol rímsky tábor zahrnutý do dômyselného opevňovacieho systému, zvaného Limes Romanus. Význam Devína ako strategicky významného predhradia vzrástol po trvalom obsadení stredného toku Dunaja rímskymi légiami a po vybudovaní strediska provincie v neďalekom Carnunte s tu dislokovanou XV. a neskôr XIV. légiou.
Prítomnosť rímskeho etnika povzniesla toto územie na kultúrne vyspelejšiu úroveň. Ako prví na Slovensku zanechali Rimania po sebe zvyšky murovaných stavieb, svedčiace o vysokej úrovni ich staviteľského umenia. Stavebným materiálom bol nielen kameň, ale aj vyspelé tehliarske výrobky. Prvá rímska stavba bola odkrytá v západnej časti stredného hradu. Je zároveň najlepšie zachovanou architektúrou z rímskej doby. Stavba s rozmermi 13,5 x 7 metrov mala štyri miestnosti a polkruhovitú apsidu.
Osemnásť metrov od západnej brány boli objavené základy ďalšej stavby, ku ktorej patril jedenásť metrov dlhý kanál vybudovaný z veľkých neopracovaných kameňov. Je pravdepodobné, že vznik prvých murovaných stavieb na Devíne súvisí s bojovými operáciami Rimanov v tzv. markomanských vojnách v rokoch 166 – 180. Posledné stavebné aktivity sa na tomto území uskutočnili v druhej polovici 4. storočia za vlády cisára Valentiniana I. (364 – 375), keď rímske osídlenie na Dunaji dosiahlo svoj vrchol. Rímsky historik Ammianus Marcellinus napísal, že cisár Valentinianus I. dal vybudovať v „zemi Kvádov“, t. j. v severnom Zadunajsku, opevnené vojenské body (praesidiaria castra) a počas svojho pobytu v Carnunte odrážal útoky barbarov z najbližšej pevnosti. Správa sa môže týkať práve Devína, ktorý ležal neďaleko.
Okrem murovaných stavieb sa v areáli Devinskeho hradu z uvedeného obdobia našlo viacero nadzemných zrubových obydlí s maltovou podlahou.
Rímsky tábor na Devíne odkryli v dvadsiatych rokov 20. storočia českí archeológovia Josef Zavadil a I. L. Červinka:
Prítomnosť rímskeho etnika sa na Devíne skončila okolo roku 400, keď Limes Romanus ako severná hranica Rímskej ríše postupne prestal existovať a vojenské posádky opúšťali pohraničné tábory a pevnosti.
Keď Rimania opustili hranicu na strednom Dunaji, tieto miesta obsadili skupiny rozličných kmeňov (Góti, Herulovia, Longobardi). Popri nich začali na naše územie prenikať prví Slovania, ktorí sa sem presúvali od konca 4. storočia v rámci tzv. sťahovania národov. V 5. storočí možno hovoriť už o trvalom osídlení tohto územia Slovanmi.
V polovici 6. storočia zasiahla do vývoja slovanskej spoločnosti na strednom Dunaji závažná skutočnosť. Toto územie obsadili nomádske kmene Avarov a utvorili tu ríšu, ktorá sa stala dôležitým mocenským činiteľom. Začiatkom 7. storočia sa podunajskí Slovania proti Avarom vzbúrili a v roku 623 vytvorili prvý slovanský politický útvar – Samovu ríšu.
left|thumb|Základy ranokresťanskej kaplnky na Devínskom hrade, zistené archeologickým výskumom v roku 1975Obdobie Samovej ríše, charakterizované vzostupom materiálnej a duchovnej kultúry, bolo dôležitým predokladom pre neskorší vznik prvého samostatného štátneho útvaru na území Slovenska – Veľkej Moravy – kde Devín sa stal súčasťou Nitrianskeho kniežatstva. Vo veľkomoravských dejinách mal Devín dôležitú úlohu. Na strmom skalnatom brale prebudovaním niekdajšej rímskej pevnosti vzniklo mohutné hradisko tvoriace nárazníkový štít proti expanzii Franskej ríše.
Z hľadiska slovenských národných dejín z ranostredovekého obdobia najvýznamnejším bolo obdobie 9. storočia a vláda veľkomoravského kniežaťa Rastislava (846 – 870). Rastislav je jedinou historickou osobnosťou v dejinách Veľkej Moravy, ktorej meno možno na základe historických správ spájať s Devínom. Základným literárno-historickým prameňom pre poznanie udalostí tohto obdobia sú známe Fuldské letopisy (Annales regni Francorum orientalis). Z nich sa dozvedáme o dôležitých udalostiach viažúcich sa na toto územie, najmä na styky slovanského štátneho útvaru s Východofranskou ríšou. Významnou je správa z roku 864, týkajúca sa vojenskej výpravy východofranského kráľa Ľudovíta II. Správa okrem historickej hodnoty je zaujímavá aj tým, že po prvý raz sa v nej priamo objavuje pomenovanie Devín (Dowina):
(Kráľ Ľudovít vypravil sa v mesiaci auguste s veľkým vojskom za Dunaj, obľahol Rastislava v (akomsi) meste, ktoré sa v reči onoho národa menuje Dowina, t. j. dievča.)
Devín bol dôležitým centrom ríše a určite jednou z najdôležitejších jej fortifikačných stavieb. Ako významný pevnostný objekt chránil nielen hranicu ríše, ale aj dôležitú križovatku obchodných ciest a oba tunajšie riečne brody – dunajský a brod cez rieku Morava. Preto tu Rastislav nechal vybudovať mohutnú pevnosť chránenú nielen prírodnými danosťami, ale aj predsunutými hradiskami.
Dokladom kultúrnej a duchovnej vyspelosti našich predkov a výnimočnosti devínskeho hradiska v politicko-správnom systéme Veľkej Moravy sa stal nález veľkomoravského kostola z druhej polovice 9. storočia. Kostol bol kombináciou centrálnej a pozdĺžnej jednoloďovej dispozície (dĺžka lode 16,9 metra) východo-západnej orientácie. Stavba bola na východnej strane ukončená troma polkruhovými apsidami na tzv. trojlístkovom pôdoryse. Na základe toho vedci poukázali na typologickú zhodu s podobnými sakrálnymi stavbami v Zadunajsku. Podľa nájdených zlomkov omietok s rozličnými motívmi fresiek sa dozvedáme o výzdobe kostola. Predpokladá sa, že už v priebehu nasledujúceho storočia kostol zanikol. right|thumb|Základy ranogotickej kaplnky z 11. – 13. storočia na Devínskom hrade