Atentát na Františka Ferdinanda d'Este, arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu, bol spáchaný 28. júna 1914 v Sarajeve, hlavnom meste Bosny a Hercegoviny. Počas jazdy ulicami mesta boli arcivojvoda František Ferdinand a jeho manželka Žofia Chotková napadnutí skupinou šiestich atentátnikov, ktorých vodcom bol Danilo Ilić. Atentátnici najprv podnikli nepodarený bombový útok a neskôr na inom mieste oboch manželov zastrelil Srb Gavrilo Princip, príslušník organizácie Mladá Bosna.
Na vrchole spiknutia stáli veliteľ srbskej vojenskej rozviedky Dragutin Dimitrijević, jeho pravá ruka, major Vojislav Tankosić, a špión Rade Malobabić. Major Tankosić mal na starosti výcvik a ozbrojenie atentátnikov a umožnil im prístup do siete agentov a konšpiračných bytov, do ktorých boli na územie Rakúska-Uhorska pašované zbrane.
Atentátnici, kľúčoví členovia siete agentov a srbskí vojenskí činitelia zodpovední za organizáciu atentátu boli neskôr uväznení, súdení a potrestaní. Páchatelia uväznení na území Bosny boli súdení v Sarajeve v októbri 1914, ostatní aktéri boli súdení v rokoch 1916 a 1917 pred pololegálnym súdom vo Francúzmi okupovanom gréckom Solúne.
Atentát v Sarajeve, ktorý bol spáchaný na následníka rakúsko-uhorského trónu, vyvolal medzinárodnú krízu známu ako júlová kríza a bol zámienkou na vyhlásenie vojny Srbsku Rakúsko-Uhorskom a je považovaný za jednu z príčin prvej svetovej vojny.
Pozadie atentátu
Podľa Berlínskej zmluvy z roku 1878 získalo Rakúsko-Uhorsko mandát obsadiť a spravovať Bosnu a Hercegovinu, ktoré boli doposiaľ provinciami Osmanskej ríše, pričom Osmanská ríša si zachovala formálnu zvrchovanosť. Viedeň sa touto zmluvou zaviazala zaistiť v Bosne a Hercegovine mier a poriadok. Podľa tejto zmluvy bolo Srbsko uznané veľmocami nezávislým a zvrchovaným štátom. Srbsko vo svojich hraniciach od začiatku zahŕňalo iba časť etnickej srbskej populácie. náhľad|vľavo|Politická mapa Európy v 1. svetovej vojne V roku 1903 napadli srbskí dôstojníci pod vedením Dragutina Dimitrijevića srbský kráľovský palác. Po prudkom boji útočníci zajali generála Lazara Petrovića, veliteľa palácovej stráže, a donútili ho prezradiť miesto, v ktorom sa kráľ Alexander a kráľovná Draga skryli. Kráľ bol potom zasiahnutý tridsiatimi strelami a kráľovná osemnástimi. MacKenzie o tom píše: „Kráľovskí vojaci boli potom vyzlečení do naha a brutálne zmasakrovaní.“MacKenzie, str. 22 Spiklenci potom dosadili na trón Petra I. z dynastie Karađorđevićov.
Nová dynastia bola viac nacionalistická, bližšie mala k Rusku než Rakúsko-Uhorsku. Nasledujúce desaťročie sa rozhoreli spory medzi Srbskom a jeho susedmi a Srbsko začalo budovať svoj vplyv a snažilo sa znovu získať svoju ríšu zo 14. storočia. Tieto spory zahŕňali aj konflikt s Rakúskom-Uhorskem v roku 1906.
Počas Bosnianskej krízy v roku 1908 Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu, ktorá bola doposiaľ protektorátom. Proti tejto anexii Srbsko razantne protestovalo. K Srbsku sa pridalo taktiež cárske Rusko a Osmanská ríša. Srbsko mobilizovalo, čím sa situácia vyostrila takmer až k vojne. S anexiou Bosny a Hercegoviny bolo nakoniec Srbsko nútené súhlasiť potom, keď cárske Rusko zistilo, že by pre prípadný konflikt nezískalo podporu západoeurópskych mocností. Počas balkánskych vojen medzi rokmi 1912 a 1913 Srbsko vojensky dobylo Macedóniu a Kosovo, čím obsadilo skoršie provincie Osmanskej ríše a Bulharska.
Nemecko prišlo na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, že je lepšie vyzbrojené než ostatné mocnosti a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko.Fischer, (1967, str. 58–60) Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť nemecká sociálnodemokratická strana vystupovala proti prípadnej vojne. Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, keď rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením svojej krajiny k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj bol podporovaný Srbskom. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny.
Dôležité v tomto kontexte je zdôrazniť, že v tejto dobe boli hrôzy vojny často romantizované.
Príprava atentátu
Plán akcie náhľad|Atentátnik Gavrilo Princip V roku 1914 prišiel Danilo Ilić na oddelenie zvláštnej služby pre odposluchy v Užici, aby si prehovoril s veliacim dôstojníkom, srbským kapitánom (neskôr plukovníkom) Cvjetko A. Popovićem. Ten poslal Ilića do Belehradu, aby záležitosť prediskutoval s náčelníkom srbskej vojenskej rozviedky, plukovníkom Dragutinom Dimitrijevićom, prezývaným Apis.Albertini, (1953, str. 27–28 a 79)
O tom, čo sa konalo medzi Ilićom a Apisom, nie sú žiadne správy, ale skoro po ich stretnutí Apisov prvý major Vojislav Tankosić zvolal srbské separatistické stretnutie vo francúzskom Toulouse.Albertini, (1953, str. 76–77) Stretnutie medzi separatistami v Toulouse sa zúčastnil Mehmed Mehmedbašić. Počas tohto januárového stretnutia v roku 1914 bolo prediskutovaných niekoľko potenciálnych cieľov atentátu vrátane Františka Ferdinanda. Účastníci sa však rozhodli vyslať Mehmeda Mehmedbašića do Sarajeva s cieľom zabiť guvernéra Bosny a Hercegoviny Oskara Potioreka.
Na ceste z Francúzska do Bosny a Hercegoviny polícia prehľadala vlak ktorým cestoval, keď pátrala po zlodejovi. Mehmedbašić si myslel, že polícia ide po ňom, a tak vyhodil svoje zbraně (dýku a fľaštičku s jedom) z okna vlaku.
Cieľ: František Ferdinand d’Este Mehmedbašić potreboval nahradiť zbrane, o ktoré prišiel počas policajnej prehliadky vlaku. To oneskorilo jeho útok na Oskara Potiorka, a keď bol pripravený jednať, Danilo Ilić ho zavolal do Mostaru.Dedijer, str. 283 Dňa 26. marca 1914 Danilo Ilić informoval Mehmedbašića, že Belehrad odmietol misiu zabiť guvernéra a plán je teraz zavraždiť arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este a Mehmedbašić má počať na inštrukcie k novej operácii.Albertini, (1953, str. 78–79) Podľa výpovedí Ilića, Čubrilovića a Popovića pred sarajevským súdom zrekrútoval krátko po Veľkej noci Ilić pre tento účel srbských mladíkov Vaso Čubrilovića a Cvjetko Popovića.Owings, str. 117–118, 129–131, 140, 142 Gavrilo Princip, Trifun Grabež a Nedeljko Čabrinović, rakúsko-uhorskí bosenskí Srbi žijúci v Belehrade, pred sarajevským tribunálom vypovedali, že toho času boli všetci už nedočkavosťou bez seba uskutočniť atentát. Kontaktovali teda bývalého guerillového vojaka (partizána) Milana Ciganovića, o ktorom bolo známe, že má dobrý prístup ku zbraniam. Prostredníctvom neho kontaktovali majora Tankosića, ktorý im udelil súhlas na prepravu zbraní do Sarajeva a ich účasti na atentáte.
Zvolenie im bolo udelené pomerne rýchlo, dodávka zbraní sa však oneskorila viac než o mesiac. Ciganović mal však neskôr v úmysle celú akciu odriecť a počas jedného stretnutia povedal Grabežovi: „Nebudeme nič robiť, starý cisár je chorý a jeho dedič do Bosny asi nepôjde.“Albertini (1953, str. 56) Keď sa však zdravotný stav Františka Jozefa zlepšil, bola operácia opäť spustená.
Zbytok zbraní bol dodaný 26. mája.Owings, str. 59 Traja atentátnici z Belehradu pred súdom vypovedali, že major Tankosić prostredníctvom Ciganovića okrem šiestich granátov, štyroch poloautomatických pištolí Browning a streliva poskytol aj finančné prostriedky na chod akcie, kyanidové ampulky,Owings, str. 41, 46 výcvik,Owings, str. 93–94" špeciálne mapy s vyznačeným umiestnením policajných staníc,Owings, str. 109–110 kontakty na podzemný kanál, ktorým sa na územie Rakúsko-Uhorska pašovali zbrane,Owings str. 106 a špeciálny preukaz pre prístup k tomuto kanálu.Owings, str. 40 a 59 Major Tankosić neskôr novinárom a historikovi Magrinimu prezradil, že Principovi, Grabežovi a Čabrinovićovi skutočne poskytol pištole a výbušniny a že taktiež stál za myšlienkou mať pri sebe kyanidové ampulky.Magrini, str. 94–95
Pašovanie zbraní náhľad|vľavo|Cesta atentátnikov z Belehradu do Sarajeva Gavrilo Princip, Grabež a Čabrinović odcestovali 28. mája z Belehradu a išli pozdĺž Sávy do Šabacu, kde kapitánovi Popovićovi odovzdali preukaz srbskej pohraničnej stráže. Popović im obratom odovzdal dopis pre srbského kapitána Prvanovića a vyplnil formulár s menami troch colných úradníkov, ktorých mali kontaktovať za účelom obdržania výrazně zľavnených vlakových lístkov do pohraničného mestečka Loznica.Owings str 36–38Dedijer str. 296
Gavrilo Princip, Grabež a Čabrinović prišli do Loznice 29. mája. Kapitán Prvanović vyzval troch svojich podriadených, aby naplánovali čo možno najbezpečnejší plán prechodu štátnej hranice. Zatiaľ čo čakali na spomínaných troch úradníkov, došlo medzi Principom, Grabežom a Čabrinovičom k opakovaným hádkam kvôli Čabrinovičovej častej nedbalosti ohľadne bezpečnosti akcie. Čabrinović nakoniec odovzdal Principovi a Grabežovi zbrane, ktoré mal pri sebe, a bol Principom vyzvaný, aby sám odišiel do Zvorniku, kde mal oficiálne prekročiť štátnu hranicu s Bosnou a Hercegovinou (Rakúskom-Uhorskom) za použitia Grabežovho cestovného dokladu. K Principovi a Grabežovi sa mal Čabrinović opäť pridať v meste Tuzla.Dedijer, str. 296–297
náhľad|Cesta zbraní z Belehradu do Sarajeva Dňa 30. mája v ranných hodinách dorazili Prvanovićovi podriadení. Seržant Budivoj Grbić súhlasil s prevedením ozbrojených Principa a Grabeža cez štátnu hranicu. Dňa 31. mája sa prebrodili na Ostrov Isaković, malý ostrov nachádzajúci sa uprostred hraničnej rieky Drina. Grbić odovzdal ozbrojených atentátnikov agentom srbskej Národnej Odbrany, aby ich priviedli do Bosny, na rakúsko-uhorské územie. Na území Bosny dorazili 1. júna.Dedijer, str. 298 Grabež s Principom boli aj so zbraňami odovzdávaní od agenta k agentovi až do tej doby, než dorazili do Tuzly, kde svoje zbrane odovzdali členovi Národnej Odbrany Miškovi Jovanovićovi. Tu sa opäť pripojili k Čabrinovićovi.Owings, str. 61–64
Agenti Narodnej Odbrany informovali o svojich aktivitách prezidenta hnutia Boža Jankovića, ktorý správy obratom posielal tajomníkovi srbského ministerského predsedu, Nikolu Pašićovi.Dedijer, str 388-89 Jedna zo správ uvádza meno nového spiklenca zo srbských vojenských kruhov, majora Kostu Todorovića. Pašićove ručne písané poznámky z porád zahŕňali aj prezývku jedného z atentátnikov („Trifko“ Grabež) a aj meno majora Tankosića.Dedijer, str. 503 Rakúšania sa týchto zápiskov a ďalších súvisiacich dokumentov neskôr zmocnili.Dedijer, str. 390 a 505
Z Tuzly pokračovali Grabež a Čabrinović do domov svojich rodičov, aby si tu oddýchli do tej doby, než dorazí arcivojvoda Ferdinand na plánovanú návštěvu. Princip sa ubytoval v domě Ilićovej matky v Sarajeve a neskôr sa tu spolu streli. Dňa 14. júna sa Ilić vydal do Tuzly, odkiaľ mal zbrane previesť do Sarajeva. Miško Jovanović zbrane schoval vo veľkej bedni od cukru a 15.júna potom obaja separátne odišli vlakom do Doboj, kde Jovanović odovzdal bedňu Ilićovi.Owings str. 185–186 Nbeksôro toho istého dňa sa Ilić vrátil vlakom do Sarajeva a schoval zbrane v kufri pod pohovkou v dome svojej matky.Owings, str. 118–119
Predvečer útoku Ilić začal 27. júna postupne rozdávať zbrane medzi jednotlivých atentátnikov. Ilić sa až do 27. júna snažil držať mena aktérov z Belehradu v utajení pred tými, ktorí boli rekrutovaný v Sarajeve. Ten večer povedal Mehmedbašić Albertinimu: „Večer útoku ma Ilić v kaviarni Sarajevo predstavil Principovi so slovami „toto je Mehmedbašić, ktorý ide zajtra s nami do toho.“Albertini (1953, str. 49)
Atentát Poznámka: Presný priebeh udalostí zostáva nejasný, vzhľadom k rozporuplným podaniam svedkov. náhľad|200px|Voz Gräf & Stift Double Phaeton r. v. 1911, v ktorom išiel arcivojvoda v dobe atentátu