thumb|Konštantín Veľký s modelom Konštantínopola (detail mozaiky v Hagia Sofia)
Byzantská ríša (iné názvy: Byzancia, Byzant, Byzantsko, pre rané obdobie: Východorímska ríša alebo Východorímske cisárstvo; obyvateľ ríše sa volá Byzantínec), je umelý názov pre východnú, grécko-orientálnu časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala medzi 3. stor./4. stor. po Kr. (tradične sa uvádza rok 395) a rokom 1453.
Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Oficiálny grécky názov štátu bol Ρωμαική Αυτοκρατορία (Romaiké Autokratoria, teda Rímska ríša), alebo Αυτοκρατορία των Ρωμαϊων (Autokratoria ton Romaion, Ríša Rimanov). Hlavným mestom bol Konštantínopol (po slovensky tiež Carihrad, dnes Istanbul), ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou.
Ríša sa pôvodne rozkladala vo východnom Stredomorí (najmä v dnešnom Grécku a Turecku), epicentrom ríše bola Malá Ázia neskôr sa jej územie postupne redukovalo smerom k Carihradu (Konštantínopol).
Názov Byzantská ríša počas svojej existencie nikdy nebola označovaná ako „Byzantská“. Volala sa až do svojho konca Βασιλεία (τῶν) Ῥωμαίων (Basileia tón Rómaión – Ríša Rimanov) alebo Ῥωμαϊκὴ αυτοκρατορία (Rómaiké autokratoria – Rímske cisárstvo) alebo skrátene Ῥωμανία (Rómania – pribl. „Rímsko“). Aj samotní Byzantínci sami seba označovali ako Rimania (Ῥωμαίοι – Rómaioi). Takto sa nazývalo grécke obyvateľstvo až do 19. stor. a čiastočne aj dnes. Slovo Gréci (Έλληνες – Hellénes) sa používalo len pre predkresťanské, pohanské grécke kultúry a štáty.
Názov Byzantská ríša, odvodený od Byzantium čiže latinizovanej formy pôvodného gréckeho mena (Βυζάντιον -Byzántion) predchodcu hlavného mesta, vymyslel a popularizoval francúzsky historik 18. stor. Charles de Secondat, Baron de Montesquieu, lebo tak ako vtedy mnohí považoval ríšu za dekadentnú a preto nehodnú mena Rímska ríša.
Do roku 476 (zánik Západorímskej ríše) je technicky vhodnejšie používať označenie Východorímska ríša.
Charakteristika thumb|Byzantské mince Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Cisár (autokrator) bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi (cézaropapizmus). Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj islamského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a „rímske“ občianstvo.
Až do čias cisára Herakleia možno ríšu aspoň v oficiálnom prejave charakterizovať ako latinskú (pozri aj Staroveký Rím). Za Herakleia došlo k helenizácii ríše – o. i. sa úradným jazykom stala starogréčtina namiesto latinčiny -, no národná identita obyvateľstva bola už aj predtým, v podstate grécka (jazyk literatúry, cirkvi, administratívy a obchodu). Hoci na území ríše žilo veľa národov (Gréci, Arménci, Židia, Egypťania, Sýrčania, Ilýri a Slovania) bolo územie ríše už po stáročia helenizované (t. j. patriace do gréckeho kultúrneho okruhu). V ríši vznikla aj grécko-pravoslávna forma kresťanstva. Byzantínci sami seba nazývali Romaios (Riman) „christianos orthodox“, čiže pravoslávny kresťan.
Významnými mestami boli Konštantínopol, Antiochia, Efez, Thessaloniki a Alexandria. Významnými časťami ríše boli spočiatku aj orientálne provincie. Po ich strate sa centrálnym územím stala Malá Ázia, o ktorú pre jej hospodársku dôležitosť Byzancia aj často bojovala. Práve strata Malej Ázie (čiastočne v 11. stor., definitívne v 14. stor.) zredukovala Byzanciu zo svetovej na regionálnu veľmoc a napokon na malý štát.
Charakteristická pre Byzantskú ríšu bola aj rozsiahla a prísne organizovaná byrokracia s centrom v hlavnom meste Konštantínopole, čím sa odlišovala od (a vývojovo predbehla) ostatných stredovekých štátov, založených na feudálnom usporiadaní spoločnosti. Úradníci z Konštantínopolu hrali často dôležitú úlohu v najvyššej byzantskej politike. Štát mal aj štátne monopoly a disponoval obrovskými finančnými prostriedkami.
V staršom európskom dejepisectve sa Byzancia často charakterizovala ako dekadentná, poloorientálna despocia (napr. Edward Gibbon). Tento názor bol už však veľakrát vyvrátený. Naopak sa zdôrazňuje, že Byzancia fungovala ako neoceniteľný sprostredkovateľ antických poznatkov a hodnôt, a že bola ochranným štítom voči rôznym národom z východu (Peržania, Arabi, seldžuckí Turci, osmanskí Turci a pod.). Navyše na gréckom východe nikdy nenastal tak rapídny úpadok antickej kultúry, ako na latinskom západe. V Konštantínopole sa udržiavali také charakteristické znaky antickej kultúry, ako hipodróm, monumentálne kúpele, prepychové paláce, divadlo a celkové usporiadanie mestskej architektúry.
Dejiny Vznik Byzantskej ríše (do 395)
Symbolický začiatok Východorímskej/Byzantskej ríše je sporný, pretože už napríklad cisár Dioklecián (284 – 305) (pozri pod Staroveký Rím) rozdelil svoju ríšu de facto na východ a západ. Potom sa ríša niekoľkokrát rozdelila a znovu zjednotila. Celkovo sa však uvádzajú roky medzi vládou Konštantína Veľkého (306/324 – 337) a 7. storočím, najčastejšie snáď rok 395, kedy krátko pred svojou smrťou cisár Theodosius I. Rímsku ríšu definitívne rozdelil medzi svojich synov.
Ranobyzantské obdobie (asi 395 – 610)
thumb|right|Mapa Byzantskej ríše okolo roku 550. Zelená farba zobrazuje výboje počas vlády Justiniána I. Vo vonkajších vzťahoch musela ríša po porážkach Juliána Peržanmi (363) a Valensa Vizigótmi pri Adrianopole (378) bojovať proti Peržanom, Germánom, Hunom (od 375), Avarom (od 60-tych rokov 6. stor.).
Najväčší rozmach a kultúrny rozkvet dosiahla ríša za cisára Justiniána I. (527 – 565), ktorý sa pokúsil obnoviť Rímsku ríšu v jej bývalých hraniciach – najmä znovu zjednotiť východorímske provincie s Itáliou, ktorú po páde Západorímskej ríše r. 476 obsadili Ostrogóti. Justiniánove plány však zostali neuskutočnené. Polstoročie, ktoré nasledovalo po jeho smrti vyplnili boje s útočiacimi Avarmi, Slovanmi, ale hlavne s Perzskou ríšou, ktorá ohrozovala samotnú existenciu Byzancie.
Stredobyzantské obdobie (610 – 1204) Ranobyzantská ríša (610 – 842)
Cisár Hérakleios zaviedol dôležité vojensko-správne reformy a zaviedol gréčtinu ako úradný jazyk.
Po definitívnej porážke Peržanov sa na ich mieste objavil oveľa nebezpečnejší súper – Arabi, ktorí roku 637 dobyli Jeruzalem. V nasledujúcich storočiach viedla Byzantská ríša boje s prenikajúcimi Arabmi. Víťazstvo nad Arabmi roku 718 znamenalo koniec bezprostredného arabského nebezpečenstva pre ríšu. Na severe sa však objavili Bulhari.
Z osobného presvedčenia vydal byzantský cisár roku 730 edikt, ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal ikonoklazmus (obrazoborectvo) a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu (do roku 843).
Prechodné obdobie – Michal III. (842 – 867)
Macedónska renesancia (867 – 1025)
Zastavenie arabskej (718) aj bulharskej (814) expanzie a ukončenie ikonoklazmu (843) znamenalo nástup obdobia nového nebývalého rozkvetu ríše, ktoré sa skončilo až v období križiackych výprav. Prekvitalo aj stavebníctvo a dejepisectvo. Rozmach sa prejavil upevnením byzantského štátu vnútornými reformami za Basilea I. (867 – 886) a Leva VI. (886 – 912), ale hlavne stabilizáciou pomerov na Balkáne po porážke a likvidácii prvého bulharského štátu za Basilea II. Bulharobijcu (976 – 1025).
Obdobie úradníckych cisárov (1025 – 1081)
Obdobie tzv. úradníckych cisárov (1025 – 1081) z macedónskej dynastie (867 – 1056), bolo obdobím krízy. Počas tohto obdobia častých zmien o trón bojovali o trón úradníci z Konštantínopolu a maloázijsko-trácki vojenskí velitelia. Významnejším vládcom bol úradník Konštantín IX. Monomachos (1042 – 1054), ktorý krízu dočasne prerušil.
Orientálne civilizácie zanechali v kultúrnom vývoji Byzantskej ríše značný vplyv, ktorý bol jedným z faktorov, vedúcich k odcudzeniu dvoch kultúrnych európskych sfér – východnej a západnej. Tento rozličný vývoj našiel svoj výraz predovšetkým v rozdelení jednotnej kresťanskej cirkvi na katolícku (západnú) a pravoslávnu (východnú) v roku 1054 (tzv. východná schizma). Nie je náhodné, že práve v tomto období vlády slabších cisárov – popri kríze v iných oblastiach – došlo k oživeniu helenistických tradícií v umení a literatúre, čo zdôraznilo svojbytnosť civilizačného základu Byzantskej ríše.
Komnenovci a Angelovci (1081 – 1204) Hlavné články: Obdobie Komnenovcov a Angelovcov
thumb|right|Mapa Byzantskej ríše okolo roku 1180 pred štvrtou križiackou výpravou. Obdobie 1081 – 1204 je v znamení zápasu so seldžuckými Turkami, ktorí sa objavili 1080 v Malej Ázii. Do tohto boja sa prostredníctvom križiackych výprav dostal celý európsky Západ.
Dynastii Komnenovcov (1081 – 1185) sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Veľmi vzdelaný cisár Manuel I. (1143 – 1180) rozšíril vplyv ríše na celý Balkánsky polostrov. Manuelove vojská boli však nakoniec totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami pri Myriokefalone roku 1176. Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila tak aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.
Za krátkej vlády Angelovcov (1185 – 1204) rozpornosť cieľov, ktoré každá zo zúčastnených skupín očakávala od križiackych výprav, rozdielnosť predstáv o osude dobytých území, zásahy pápeža a hlavne obchodné záujmy bohatých Benátok vytvorili na začiatku 13. stor. zložitú situáciu, ktorá vyústila do otvoreného boja križiakov s Byzantskou ríšou. A tak roku 1204 križiaci a Benátčania dobyli v štvrtej križiackej výprave Carihrad a Byzantská ríša na niekoľko desaťročí zanikla.
Prechodný zánik Byzantskej ríše (1204 – 1261) Pôvodná dohoda hneď potom, čo križiaci a Benátčania dobyli Carihrad, vyzerala tak, že sa Byzantská ríša začiatkom roku 1204 rozdelila nasledovne:. Latinské cisárstvo : štvrtina ríše; Trácia, Bitýnia (sz. Malá Ázia, dnes turecká provincia Kocaeli, centrum Nikaia (=Nicaea)) a egejské ostrovy Lesbos, Samos, Chios a Tenos Benátkam pripadla: polovica zo zvyšku ríše; križiackym rytierom pripadla ako léno: druhá polovica zo zvyšku ríše
Potom čo cisársku korunu odmietol benátsky dóža, stal sa cisárom Latinského cisárstva (oficiálne nazývaného „cisárstvo Romania“) gróf Balduin Flámsky. Keďže územie Latinského cisárstva mimo Carihradu bolo treba ešte fyzicky dobyť a každá pomoc bola potrebná, dostal Balduinov protikandidát na trón križiak Bonifác Montferratský (ktorý už mal pridelenú veľkú časť Macedónie) roku 1204 od Balduina do léna aj Thrákiu so Solúnom. Vzniklo tak Solúnske kráľovstvo. Benátky si zabezpečili pobrežie a v niektorých oblastiach (napríklad v Bitýnii) vznikli grécke štáty, čo križiaci neplánovali.
thumb|right|Mapa Byzantskej ríše v roku 1204 tesne po štvrtej križiackej výprave. Hranice jednotlivých častí sú neisté. Už o rok neskôr však situácia vyzerala inak a Latinské cisárstvo sa výrazne zmenšilo. Konečný stav niekedy od roku 1205 bol teda nasledovný: Latinské cisárstvo: de facto len 5/8 Carihradu + okolie Carihradu Benátske územia: ostrovy Korfu, Kréta, Euboia; prístavné mestá na Peloponéze, pri Dardanelách a Marmarskom mori; Hadrianopolis a 3/8 Carihradu (s Hagiou Sofiou); posledné benátske územia dobyli osmanskí Turci roku 1718 na Peloponéze Vojvodstvo Archipelagos: na niektorých ostrovoch v Egejskom mori križiacke štáty (pozri aj Križiacka výprava): Solúnske kráľovstvo: Trácia a Macedónia Aténske vojvodstvo: na polostrove Atika a čiastočne v Macedónii Achájske kniežatstvo : vo vnútrozemí Peloponézu a niektorých jeho prístavoch grécke štáty (všetky sa považovali za následníkov Byzantskej ríše): Epirský despotát / Epirské kniežatstvo: pôvodne severozápadné Grécko (tzv. Epirus) Nikajské cisárstvo:severozápadná (neskôr celá západná) Malá Ázia Trapezuntské cisárstvo : dnes severovýchodné Turecko