náhľad|Vchod do hospicu, 2010 náhľad|Pohľad zo strechy smerom na Skalný dóm, 2008
Rakúsky pútnický hospic Svätej rodiny v Jeruzaleme je katolícky hospic v Starom meste Jeruzalema. Nachádza sa na rohu ulíc Via Dolorosa a ulice El Wad v moslimskej štvrti, pri 3. zastavení Krížovej cesty. Rektorom hospicu je od roku 2004 Markus Stefan Bugnyar. Tento hospic, ktorý bol založený v roku 1856 a otvorený 19. marca v roku 1863, je najstarším národným pútnickým domom vo Svätej zemi. Ide o cirkevnú nadáciu, ktorá je zverená príslušnému arcibiskupovi Viedne.
Od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia je možné v hospici vykonávať aj náhradnú vojenskú službu, od 1. januára 2016 v súlade s novým zákonom o dobrovoľníkoch.
História Začiatok V polovici 19. storočia, potom čo aliancia Rakúska, Spojeného kráľovstva, Pruska a Ruska zastavila expanziu Egypťanov pod vedením Muhammeda Ali Pašu a osmanskú provinciu Şam znovu vrátila pod kontrolu Vysokej brány v Istanbule, vzrástol záujem európskych mocností o Sýriu. Reagujúc na krízu v Oriente začali Prusko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Cárske Rusko a Rakúske cisárstvo v polovici 40-tych rokov 19. storočia zakladať prvé konzuláty a národnocirkevné zariadenia.
Rakúsko otvorilo svoj vicekonzulát 1. mája 1849. V roku 1852 navrhol rakúsky vicekonzul Josef Graf Pizzamano postaviť pútnickú nemocnicu s pridruženým kostolom s cieľom upevniť vplyv Rakúska ako ochrannej sily pre kresťanov na Blízkom Východe. Vtedajší viedenský arcibiskup Joseph Othmar von Rauscher prevzal Pizzamanovu myšlienku a rozhodol sa vybudovať pútnický hospic s malým lazaretom pre pútnikov z regiónov monarchie.Helmut Wohnout: . 1. Auflage. Böhlau Verlag, Wien 2000, ISBN 3-205-99095-1, S. 25–48.
História stavby jej založenie Začiatkom roku 1854 konzul Pizzamano kúpil pozemok s rozlohou 3 956 m² na rohu Via Dolorosa a ulice El Wad v Starom meste Jeruzalema za 5 700 guldenov v rakúskej mene. Prvé plány predstavil renomovaný architekt Ermete Pierotti, ale konečné plánovanie a realizácia boli zverené architektovi Antonovi Endlicherovi. V novembri 1855 cestoval do Jeruzalema spolu so stavebnými majstrami Josefom Wenzom a Johannom Wiltnerom.
Začiatkom roku 1856 viedli časovo náročné zemné práce k explózii nákladov. Kardinál Rauscher bol nútený robiť kompromisy pri návrhu fasády domu. Novo vypracované plány výstavby boli schválené a výstavba sa mohla začať. Stavba bola financovaná z veľkopiatkovej zbierky a súkromných darov. Základný kameň Rakúskeho hospicu bol položený 31. decembra 1856. Pre rôzne komplikácie nahradil Antona Endlichera na poste stavbyvedúceho majster Josef Wenz.
20. október 1858 bol dňom položenia základného kameňa. Hospicovú kaplnku slávnostne vysvätil latinský patriarcha Giuseppe Valerga a pútnický penzión bol otvorený 19. marca 1863.Helmut Wohnout: . 1. Auflage. Böhlau Verlag, Wien 2000, ISBN 3-205-99095-1, S. 25–48.
Za Habsburgovcov Neskorší kurátor Hermann Zschokke bol vo februári 1864 vymenovaný za rektora pútnického penziónu a pod jeho vedením prebehli prvé prístavby a modernizácie. V roku 1868 požiadalo vedenie domu o pomoc pri chode domu a tak v tom istom roku dve ženy z monarchie pricestovali do Jeruzalema pomáhať.
November roku 1869 je jedným z najdôležitejších dátumov pre popularitu ľudových pútí na konci 19. storočia. Cisár František Jozef I. využil cestu na otvorenie Suezského prieplavu na púť do Svätej zeme. Bol prvým európskym panovníkom, ktorý navštívil Svätú zem od zániku križiackej ríše. Táto návšteva bola symbolickým príkladom pre nasledujúce generácie pútnikov z monarchie. náhľad|Mozaika „Bojové a pokojné putovanie Rakúsko-Uhorska do Svätej zeme od najstarších čias“ v kaplnke hospicu V roku 1895 sa správca domu, prelát Hermann Zschokke, zasadzoval o štrukturálnu prestavbu a modernizáciu, keďže ku koncu 19. storočia sa charakter pútí zásadne zmenil. Aby sa zapojila aj uhorská polovica Rakúsko-Uhorska, bol za vicerektora vymenovaný Maďar Štefan Csarszky a dom bol premenovaný na Rakúsko-uhorský pútnický dom Svätej rodiny. Štyri sestry z Kongregácie svätého Karola Boromejského spolu s viedenským záhradníkom prišli v lete 1896 a prevzali vedenie kuchyne a práčovne. V roku 1898 sa vyše 500 účastníkov vydalo na prvú tirolskú ľudovú púť do Svätej zeme pod vedením plukovníka vo výslužbe Heinricha Himmela von Agisburg. náhľad|Pohľadnica s čelným pohľadom na hospic, koniec 19. storočia. Počet lôžok pre hostí sa zvýšil na 100 a terasa bola vytvorená v roku 1902. S cieľom poskytnúť sestrám miesto na útočisko bol v roku 1903 položený základný kameň domu sestier a stavba bola dokončená v roku 1904. náhľad|Pohľad do presbytéria hospicovej kaplnky, 2010 V roku 1908, v jubilejnom 60-tom roku od nástupu cisára Františka Jozefa na trón, sa začala obnova kaplnky. Toto rozšírenie zahŕňalo dva bočné oltáre Rádu nemeckých rytierov, mozaiku najvýznamnejších svätcov krajín koruny v kupole apsidy, nové spovednice a lavice, ako aj novú sakristiu. Tieto práce pokračovali až do roku 1910. V roku 1913 sa rektorom domu opäť stal rektor Franz Fellinger, ktorý už bol v úrade v rokoch 1900 až 1906.
Hospic počas 1. svetovej vojny Osmanská ríša vstúpila do Prvej svetovej vojny na strane Štvorspolku. Počas mobilizačnej fázy boli 9. septembra 1914 zrušené tzv. Kapitulácie (zmluvy) pre členov Dohody a boli rekvirované cirkevné inštitúcie teraz už nepriateľských národov.
Keď v novembri 1914 sultán vyhlásil džihád proti Britom, všetci štátni príslušníci Dohody, vrátane duchovenstva, museli opustiť Jeruzalem. Počas tohto obdobia vládla v meste depresívna a nepriateľská atmosféra. Veliteľom mesta sa stal generál Ulrich Back a rakúsky hospic sa stal čoraz obľúbenejším miestom stretnutí nemeckého a rakúsko-uhorského vojenského personálu.
Osmanským jednotkám sa nepodarilo zatlačiť Britov do Egypta a v roku 1915 britské jednotky postúpili do Jeruzalemského Sandžaku.
Aby sa predišlo riziku zabavenia, hospic bol vo februári 1916 oficiálne prestavaný na rekreačné zariadenie pre dôstojníkov a vojakov. Dvojbatériová Horská húfnicová divízia „von Marno“ bola vyslaná poskytnúť podporu a v máji 1916 vstúpila do Jeruzalema.
Keďže Jeruzalem sa už v novembri 1917 stal bezprostrednou bojovou zónou, predstavitelia rakúsko-uhorského konzulátu a vojenský personál z mesta evakuovali, len rektor Fellinger a sestry zostali v hospici, aby ho chránili pred rabovaním.
11. decembra 1917 generál Edmund Allenby dobyl Jeruzalem bez boja. Rakúsky hospic bol 16. februára 1918 zabavený britskou administratívou a premenený na anglikánsky sirotinec pre sýrske kresťanské deti.
Obdobie britského mandátu Dňa 29. augusta 1919 bol sirotinec zatvorený a ešte v ten deň bola budova vrátená kuratóriu. Správy domu sa vzápätí opäť ujal rektor Franz Fellinger. Po kontrole a následnom odškodnení od britskej administratívy sa koncom októbra začali v hospici upratovacie, dezinfekčné a opravárenské práce.
Hospic bol počas povojnových rokov kvôli jeho zachovaniu prerobený na penzión pre britských dôstojníkov a úradníkov správy. S týmito príjmami bol dom v roku 1923 kompletne elektrifikovaný. Viaceré nástupnícke štáty Dunajskej monarchie vzniesli nároky na vlastníctvo hospicu, ten však zostal vo vlastníctve Viedenskej arcidiecézy. V roku 1924 však bolo z názvu odstránené slovo „Rakúsky“ a miesto v správnej rade dostali Čechoslováci, ako aj Maďari a Slovinci.
V januári 1931 schválila dozorná rada plány na naliehavo potrebnú nadstavbu. Ako stavebný majster bol prijatý viedenský rodák Gottlieb Bäuerle. Práce sa začali v zime 1932 a skončili o rok neskôr. Atraktivitu domu zvýšila nová strešná terasa.
V roku 1935 bol za rektora vymenovaný Franz Haider. V polovici apríla 1936 vypuklo arabské povstanie proti britskému mandátu. Tok návštevníkov sa zastavil. 18. mája 1936 bol odzadu zastrelený viedenský zamestnanec Karl Breitlinger, pretože si ho pomýlili s povstalcom. Konflikt pomaly utíchol a v roku 1937 v hospici prenocovalo 498 hostí. Po Anšluse v roku 1938 bolo právne postavenie rakúskeho hospicu nejasné. Pútnický dom tak zatiaľ zostal ako samostatná cirkevná inštitúcia. Tretia ríša sa okamžite zamerala na hospic a jeho osobitné postavenie na Blízkom východe, na rektora sa spočiatku snažili tlačiť zmrazením výplat. Kardinál Theodor Innitzer napriek tlaku Berlína konštatoval, že rakúsky hospic je čisto cirkevnou inštitúciou a môže byť prepísaný len rozhodnutím kuratória, v ktorom boli zastúpené všetky diecézy bývalej habsburskej ríše, čo však vraj už z politických dôvodov nebolo možné.
Hneď po vyhlásení vojny Spojeného kráľovstva v roku 1939 bol hospic skonfiškovaný britským mandátom a rektor Franz Haider bol päť dní internovaný. Vďaka intervencii Franza Fellingera bol rýchlo prepustený. Dom bol prerobený na internačný tábor pre nemeckých a talianskych duchovných. Pomocný biskup Fellinger získal povolenie pre päť sestier z Vöcklabrucku, aby mohli zostať v pútnickom dome a viesť domácnosť. Pred Vianocami väčšinu z 29 internovaných prepustili z hospicu a dostali obmedzenú slobodu pohybu. Internácia zostala len pre rektora Haidera a lazaristu pátra Lea Schmitta.
8. marca 1940 bol Haider prevezený do internačného tábora v Akko a správu domu odovzdal sestrám, ktoré v dome zostali. V máji boli duchovní mocností Osi opäť internovaní. 80 internovaných vrátane 23 laikov bolo 28. júna premiestnených do františkánskeho kláštora, aby uvoľnili miesto pre 170 anglických žien a detí z Egypta.
Britskí utečenci opustili hospic už v januári 1941 a sestry dostali opäť prístup do domu. Aby sa zistili prípadné škody, bol Franz Haider privezený do Jeruzalema z internačného tábora v Haife, v ktorom bol medzitým umiestnený. Pútnický dom bol potom prerobený na tábor pre 150 rehoľných sestier z Nemeckej ríše. V tomto období pôsobil ako rektor nemecký riaditeľ Schmidtovej školy, otec Johannes Sonnen.
V júli 1943 bol internačný tábor zatvorený a všetky predtým internované sestry sa mohli vrátiť do svojich kláštorov.
V máji 1944 sa britská armáda rozhodla zriadiť v budove dôstojnícku školu, v ktorej vyučoval aj Abba Eban, ktorý sa neskôr stal ministrom zahraničných vecí Izraela. Sestry ďalej viedli kuchyňu a domácnosť. Rektor Franz Haider nedostal povolenie na návrat na Mandátne územie Palestína.
Dôstojnícka škola bola nakoniec v septembri 1947 zatvorená a premenená na britskú policajnú stanicu.
6. januára 1948 sa Angličania stiahli z jeruzalemského Starého mesta a 22. apríla 1948 bol penzión pre pútnikov oficiálne vrátený pátrovi Sonnenovi, ale dom bol pod správou Červeného kríža, pod ktorého dohľadom bola zriadená vojenská nemocnica. Prví pacienti boli prevezení do hospicu 1. mája 1948.
Jordánska správa Počas izraelskej vojny za nezávislosť bol rakúsky hospic využívaný ako poľná nemocnica; 10. júna 1948 zasiahol granátomet balkón a zabil ošetrovateľa a štyroch pacientov. V tom čase správu vykonával Červený kríž a zajordánska správa. Rakúske rehoľné sestry aktívne pomáhali s ošetrovateľskou starostlivosťou. Po prímerí z 3. apríla 1949 medzi Zajordánskom a Izraelom sa hospic nachádzal v časti okupovanej Zajordánskom.
V apríli 1950 boli Východný Jeruzalem a Západný breh začlenené do zajordánskeho štátneho územia. Franz Haider sa z núteného exilu v Austrálii, kde pastoračne pôsobil v Melbourne, vrátil koncom septembra do hospicu ako rektor a okamžite začal vyjednávať nájomné zmluvy s vládou v Ammáne.
Opravné práce sa začali v roku 1951. 20. júla toho istého roku sa jordánsky kráľ Abdallah stal obeťou výstrelu. Bol dopravený do Rakúskeho hospicu. Pri poskytovaní neodkladnej starostlivosti vynikala najmä sestra Liliosa Fasching, ale kráľ svojim zraneniam podľahol.
V roku 1953 bola podpísaná predbežná trojročná nájomná zmluva medzi zajordánskou vládou a viedenskou arcidiecézou o využívaní hospicu ako nemocnice.
Rektor Franz Haider, ktorý bol už veľmi chorľavý, sa 15. marca 1954 vrátil do Viedne, sestry z Vöcklabrucku zostali verné svojej úlohe a udržiavali rakúsky vplyv. Oficiálnym rektorom hospicu však zostal Franz Haider.