náhľad|306x306pixelů|Japonský minister zahraničných vecí Mamoru Šigemitsu podpisuje japonskú listinu o kapitulácii na palube lode USS Missouri, zatiaľ čo ho pozoruje americký generál Richard K. Sutherland, 2. september roku 1945. náhľad|306x306pixelů|Zástupcovia Japonského cisárstva stoja na palube lode USS Missouri pred podpísaním listiny o kapitulácii. Kapituláciu Japonského cisárstva v druhej svetovej vojne oznámil japonský cisár menom Hirohito a to dňa 15. augusta, pričom formálne ju podpísal dňa 2. septembra roku 1945, čím sa ukončili vojenské akcie v Tichomorí.
Koncom júla roku 1945 sa japonské cisárske námorníctvo (IJN) stalo neschopným viesť veľké operácie a spojenecká invázia do Japonska bola neodvratná. Spojené štáty spolu so Spojeným kráľovstvom a Čínou vyzvali dňa 26. júla roku 1945 v Postupimskej deklarácii japonské ozbrojené sily na bezpodmienečnú kapituláciu. V opačnom prípade by sa zakročilo pomocou alternatívy, ktorou bolo „rýchle a úplné zničenie“. Zatiaľ čo verejne deklarovali svoj zámer bojovať až do úplného konca, japonskí predstavitelia (Vrchná rada pre vedenie vojny, známa aj ako „veľká šestka“) súkromne žiadali neutrálny Sovietsky zväz o sprostredkovanie mieru za podmienok výhodnejších pre Japoncov.
Kým sovietski diplomati udržiavali s tými japonskými dostatočnú úroveň diplomatickej angažovanosti, aby vzbudili dojem, že by mohli byť ochotní sprostredkovať mier, v skutočnosti sa však pripravovali na ozbrojený útok na japonské sily v Mandžusku a Kórei (okrem južného Sachalinu a Kurilských ostrovov), aby splnili sľuby, ktoré tajne dali Spojeným štátom a Spojenému kráľovstvu na konferenciách v Teheráne a Jalte.
Pozadie náhľad|332x332bod|Vylodenie spojencov v Tichomorskom divadle, august 1942 až august 1945. Do roku 1945 zaznamenali Japonci takmer dvojročnú sériu porážok v juhozápadnom Tichomorí, Indii, v kampani na Mariánskych ostrovoch a na Filipínach. V júli roku 1944, po strate ostrova Saipan, nahradil generála Hidekiho Tódžóa vo funkcii predsedu vlády generál Kuniaki Koiso, ktorý vyhlásil, že Filipíny budú miestom rozhodujúcej bitky. Po prehre Japonska na Filipínach Koisa zasa nahradil admirál Kantarō Suzuki. Spojenci v prvej polovici roku 1945 dobyli neďaleké ostrovy Iwó-džima a Okinava. Okinava mala byť nástupným priestorom pre operáciu Downfall, spojeneckú inváziu na japonské domáce ostrovy. Po porážke Nemecka začal Sovietsky zväz v tichosti presúvať svoje bojom zocelené jednotky z európskeho bojiska na Ďaleký východ, okrem približne štyridsiatich divízií, ktoré tam boli umiestnené od roku 1941, ako protiváhu miliónovej Kuantungskej armáde. náhľad|Prestavaný krížnik Haruna sa dňa 24. júla počas série bombardovaní potopil v kotvisku na námornej základni Kure.|268x268bod Spojenecká ponorková kampaň a zamínovanie japonských pobrežných vôd do značnej miery zničili japonské obchodné loďstvo. Keďže Japonsko malo málo prírodných zdrojov, bolo závislé od surovín, najmä ropy, dovážaných z Mandžukuu a iných častí východoázijskej pevniny a z dobytého územia v Holandskej východnej Indii. Zničenie japonskej obchodnej flotily spolu so strategickým bombardovaním japonského priemyslu zničilo japonskú vojnovú ekonomiku. Produkcia uhlia, železa, ocele, kaučuku a ďalších životne dôležitých surovín bola len zlomkom tej pred vojnou.
V dôsledku utrpených strát prestalo byť japonské cisárske námorníctvo (IJN) efektívnou bojovou silou. Po sérii náletov na japonské lodenice v Kure bolo v určitom bojovom stave len šesť lietadlových lodí, štyri krížniky a jedna bojová loď, z ktorých mnohé boli ťažko poškodené a žiadna nemohla byť dostatočne zásobovaná palivom. Hoci 19 torpédoborcov a 38 ponoriek bolo stále funkčných, ich použitie bolo tiež obmedzené nedostatkom paliva.
Prípravy na obranu Tvárou v tvár perspektíve invázie na domáce ostrovy, počnúc Kjúšú, a perspektíve sovietskej invázie do Mandžukua – posledného zdroja prírodných zdrojov Japonska – sa v roku 1944 uzavrel Vojnový denník cisárskeho veliteľstva:Vojnu už nemôžeme viesť s nádejou na úspech. Jediný spôsob, ktorý nám zostáva, je, aby sto miliónov Japoncov obetovalo svoje životy tým, že nabije nepriateľa, aby stratil vôľu bojovať.Ako posledný pokus o zastavenie spojeneckého postupu naplánovalo japonské cisárske velenie totálnu obranu Kjúšú pod krycím názvom Operácia Ketsugō. Malo ísť o radikálny odklon od plánov hĺbkovej obrany použitých pri inváziách na Peleliu, Iwó-džimu a Okinavu. Namiesto toho sa všetko vsadilo na predmostie; viac ako 3 000 kamikadze malo byť vyslaných na útok na obojživelné transporty pred vylodením vojakov a nákladu na pláži.
Ak by to Spojencov neodohnalo, plánovali poslať na pláž ďalších 3 500 kamikadze spolu s 5 000 samovražednými motorovými člnmi Šin'yō a zvyšnými torpédoborcami a ponorkami – „poslednou operačnou flotilou námorníctva“. Ak by sa Spojenci cez to prebojovali a úspešne sa vylodili na Kjúšú, na obranu zvyšných ostrovov by zostalo 3 000 lietadiel, hoci Kjúšú by sa „bránilo do posledného“ bez ohľadu na okolnosti. Stratégia posledného útoku na Kjúšú vychádzala z predpokladu pretrvávajúcej sovietskej neutrality.
Vrchná rada pre vedenie vojny Japonská politika sa sústreďovala na Vrchnú radu pre vedenie vojny (vytvorenú v roku 1944 predchádzajúcim premiérom Kuniaki Koisom), tzv. „veľkú šestku“ – premiéra, ministra zahraničných vecí, ministra armády, ministra námorníctva, náčelníka generálneho štábu armády a náčelníka generálneho štábu námorníctva. Pri vytvorení Suzukiho vlády v apríli roku 1945 tvorili členov rady: náhľad|Kabinet Kantaró Suzukiho v júni roku 1945.
Predseda vlády: Admirál Kantarō Suzuki Minister zahraničných vecí: Šigenori Tōgō Minister armády: Generál Korečika Anami Minister námorníctva: Admirál Mitsumasa Yonai Náčelník generálneho štábu armády: generál Yošijirō Umezu Náčelník generálneho štábu námorníctva: admirál Koširō Oikawa (po krátkom čase nahradený admirálom Soemu Toyodom)
Všetky tieto funkcie nominálne menoval cisár a ich držitelia sa mu priamo zodpovedali. Napriek tomu japonský občiansky zákon z roku 1936 vyžadoval, aby ministri armády a námorníctva boli vlajkovými dôstojníkmi v aktívnej službe z týchto príslušných útvarov, zatiaľ čo japonský vojenský zákon z obdobia dávno predtým zakazoval slúžiacim dôstojníkom prijímať politické funkcie bez predchádzajúceho získania povolenia od veliteľstva príslušného útvaru, ktoré, ak bolo udelené, mohlo byť kedykoľvek zrušené. Japonská armáda a námorníctvo tak mali v skutočnosti zákonné právo nominovať (alebo odmietnuť nominovať) svojich príslušných ministrov, okrem toho mali aj účinné právo nariadiť svojim príslušným ministrom, aby sa vzdali svojich funkcií.
Prísna ústavná konvencia nariaďovala (a technicky platí dodnes), že budúci premiér sa nemôže ujať premiérskej funkcie a ani úradujúci premiér nemôže zostať vo funkcii, ak nemôže obsadiť všetky posty vo vláde. Armáda a námorníctvo tak mohli zabrániť vzniku nežiaducich vlád alebo demisiou spôsobiť pád existujúcej vlády.
Na niektorých stretnutiach sa na cisárovo želanie zúčastnili aj cisár Hirohito a strážca tajnej pečate Kōichi Kido.Presná úloha cisára je predmetom mnohých historických diskusií. Na príkaz premiéra Suzukiho bolo v dňoch medzi kapituláciou Japonska a začiatkom spojeneckej okupácie zničených mnoho kľúčových dôkazov. Od roku 1946, po konštituovaní Tokijského tribunálu, začala cisárska rodina tvrdiť, že Hirohito bol bezmocnou figúrkou, čo priviedlo niektorých historikov k prijatiu tohto názoru. Iní, ako Herbert Bix, John W. Dower, Akira Fujiwara a Yoshiaki Yoshimi, tvrdia, že aktívne vládol zo zákulisia. Podľa Franka 1999, s. 87, „ani jedna z týchto polárnych pozícií nie je presná“ a zdá sa, že pravda leží niekde medzi nimi. Ako uvádza Iris Changová: ,,Japonci pred príchodom generála MacArthura úmyselne zničili, ukryli alebo sfalšovali väčšinu svojich tajných vojnových dokumentov“.
Rozdelenie japonského vedenia Suzukiho kabinet, v ktorom dominovala armáda, sa väčšinou vyslovil za pokračovanie vojny. Pre Japoncov bola kapitulácia nemysliteľná – Japonsko nikdy vo svojej histórii nebolo úspešne napadnuté ani neprehralo vojnu. Iba o Mitsumasovi Yonaiovi, ministrovi námorníctva, bolo známe, že si želá skoré ukončenie vojny. Podľa historika Richarda B. Franka:Hoci Suzuki mohol skutočne považovať mier za vzdialený cieľ, nemal v úmysle dosiahnuť ho v bezprostrednom časovom horizonte alebo za podmienok prijateľných pre Spojencov. Jeho vlastné vyjadrenia na konferencii vyšších štátnikov nedávali žiadny náznak toho, že by uprednostňoval akékoľvek skoré ukončenie vojny. Suzukiho výbery na najdôležitejšie posty v kabinete neboli, až na jednu výnimku, tiež zástancami mieru.Po vojne Suzuki a ďalší členovia jeho vlády a ich apologéti tvrdili, že tajne pracujú na dosiahnutí mieru a nemôžu ho verejne obhajovať. Na ospravedlnenie nesúladu medzi ich verejným konaním a údajnou prácou v zákulisí sa odvolávali na japonský pojem haragei- „umenie skrytej a neviditeľnej techniky“. Mnohí historici to však odmietajú. Robert J. C. Butow napísal: „V súčasnosti sa v tejto súvislosti objavujú viaceré názory, napr.:Práve pre svoju nejednoznačnosť vyvoláva haragei podozrenie, že v otázkach politiky a diplomacie mohlo vedomé spoliehanie sa na toto „umenie blafovania“ predstavovať zámerné klamstvo založené na snahe hrať na obe strany. Aj keď tento úsudok nie je v súlade s toľko vychvaľovaným charakterom admirála Suzukiho, faktom zostáva, že od chvíle, keď sa stal premiérom, až do dňa, keď odstúpil, si nikto nikdy nemohol byť celkom istý, čo Suzuki urobí alebo povie ďalej. vľavo|náhľad|293x293bod|V posledných mesiacoch vojny stál na čele japonskej vlády admirál Kantarō Suzuki ako predseda vlády. Japonskí predstavitelia si vždy predstavovali urovnanie vojny prostredníctvom rokovaní. V predvojnovom plánovaní očakávali rýchlu expanziu a konsolidáciu, prípadný konflikt so Spojenými štátmi a nakoniec urovnanie, v ktorom by si mohli udržať aspoň časť nových dobytých území. Do roku 1945 sa japonskí predstavitelia zhodli na tom, že vojna sa vyvíja zle, ale nezhodli sa na najlepších prostriedkoch na vyjednanie jej ukončenia. Existovali dva tábory: takzvaný „mierový“ tábor uprednostňoval diplomatickú iniciatívu s cieľom presvedčiť vodcu Sovietskeho zväzu Josifa Stalina, aby sprostredkoval dohodu medzi Spojencami a Japonskom, a zástancovia tvrdej línie, ktorí uprednostňovali vybojovanie poslednej „rozhodujúcej“ bitky, ktorá by Spojencom spôsobila toľko strát, že by boli ochotní ponúknuť miernejšie podmienky. Oba prístupy vychádzali zo skúseností Japonska z rusko-japonskej vojny spred štyridsiatich rokov, ktorá pozostávala zo série nákladných, ale zväčša nerozhodných bitiek, po ktorých nasledovala rozhodujúca námorná bitka pri Cušime.
Vo februári 1945 princ Fumimaro Konoe odovzdal cisárovi Hirohitovi memorandum, v ktorom analyzoval situáciu a povedal mu, že ak bude vojna pokračovať, cisárskej rodine hrozí väčšie nebezpečenstvo vnútornej revolúcie ako porážka. Podľa denníka veľkého komorníka Hisanoriho Fujitu cisár, ktorý očakával rozhodujúcu bitku (tennōzan), odpovedal, že je predčasné usilovať sa o mier, „pokiaľ nedosiahneme ešte jeden vojenský zisk“. Aj vo februári písalo japonské zmluvné oddelenie o spojeneckej politike voči Japonsku, pokiaľ ide o „bezpodmienečnú kapituláciu, okupáciu, odzbrojenie, odstránenie militarizmu, demokratické reformy, potrestanie vojnových zločincov a postavenie cisára“. Spojencami nariadené odzbrojenie, spojenecké potrestanie japonských vojnových zločincov a najmä okupácia a odstránenie cisára boli pre japonské vedenie neprijateľné.