Jať bola hláska (presnejšie samohláska) v praslovančine (vrátane staroslovienčiny) a potom ešte v jednotlivých slovanských jazykoch približne do 13. storočia.

Vznik Hláska jať vznikla z nasledujúcich predslovanských (indoeurópskych) hlások: (zatvorené) dlhé e (obyčajne značené znakom ē), dvojhláska oi̯, dvojhláska ai̯, dvojhláska əi̯. Pritom však treba poznamenať, že zo všetkých týchto predslovanských hlások vznikli v praslovančine aj iné hlásky než len jať (ě) - napr. z ē vzniklo nielen ě, ale v istých polohách vzniklo a, v iných zas i.ONDRUŠ, Š. Úvod do slavistiky. Bratislava: SPN. 1959, S. 66-69, 131-132

Výslovnosť a zápis Hláska jať sa v slavistike v súčasných odborných textoch často zapisuje znakom ě, prípadne u niektorých autorov znakom ê či ä, alebo občas ѣ. Znak ě je prebratý z českej abecedy, na rozdiel od nej však nevyjadruje zvuk [je], ale ide len o pomocný znak vyjadrujúci hlásku jať (bez ohľadu na to, ako sa reálne vyslovovala). V nasledujúcom texte sa použije na označenie hlásky jať znak ě.

Hláska jať sa spočiatku v praslovančine asi ešte vyslovovala rovnako ako v predslovanskom období, teda ako dlhé e. Jej výslovnosť na konci praslovanského obdobia (t. j. aj v období staroslovienčiny) je však sporná: Najčastejšie sa uvádza, že sa táto hláska vyslovovala ako (pravdepodobne dlhé) široké e, t. j. [æ:] či [æ]; v slovenskej fonetickej abecede tento zvuk obyčajne zapisujeme (v krátkej podobe) znakom ä, pretože zodpovedá slovenskej tradičnej výslovnosti tohto písmena (napr. v slove mäso). Podľa iných názorov sa hláska jať vyslovovala [i̯æ] (t.j. dvojhláska iä), [i̯e] (t.j. dvojhláska ie), [ea] (t.j. dvojhláska ea), alebo sa vyslovovala [ea] či [æ] v závislosti od dôkladnosti výslovnosti, podľa starších názorov sa vyslovovala [ja] a pod. Ako vidno z predchádzajúcich príkladov, spor o podobu výslovnosti spočíva vo všeobecnej rovine už v tom, že nie je jasné, či išlo o jednoduchú hlásku alebo dvojhlásku. Podľa ďalších názorov sa výslovnosť hlásky jať (prinajmenšom na konci praslovanského obdobia) líšila v závislosti od regiónu (t. j. od nárečia).

V hlaholike (t. j. v 9. storočí) existovalo písmeno Ⱑ (nazývané jať [t.j. jať ako písmeno, nie ako hláska]). Toto písmeno síce primárne vyjadrovalo vyššie spomínanú hlásku jať (ě), ale takisto sa ním zapisovala hláska [(j)a] (podľa iných názorov [(j)æ]). Presnejšie povedané, Ⱑ sa vyslovovalo: po väčšine spoluhlások ako jať (ě), ktorého konkrétna výslovnosť je, ako je spomenuté vyššie, sporná, po niektorých spoluhláskach [a] (podľa iných názorov [æ], čiže ä), pričom Ⱑ tu zároveň signalizuje palatalizáciu predchádzajúcej spoluhlásky, na začiatku slabiky (čiže na začiatku slova alebo po samohláske) [ja] (podľa iných názorov [jæ], čiže jä). Skutočnosť, že pre ě aj (j)a (resp. (j)ä) bol v hlaholike len jeden znak podľa mnohých názorov svedčí o tom, že výslovnosť týchto dvoch hlások bola (prinajmenšom) v 9. storočí veľmi podobná. Ak autori hovoria o podobnej výslovnosti týchto dvoch hlások, myslia to (ak si pre zjednodušenie odmyslíme j) buď tak, že prvá (t.j. ě) sa vyslovuje ako [æ] a druhá ako [a], pričom [æ] a [a] sú foneticky (v každom jazyku) veľmi blízko seba, alebo tak, že sa obe hlásky vyslovovali ako [æ], ale v dvoch variantoch - v prvom (t.j. ě ) sa toto [æ] výslovnostne viac blíži k [e], kým v druhom sa viac blíži k [a]. Podľa iných názorov hlásky ě a (j)ä boli jednoducho dve rôzne realizácie jednej fonémy, ktorá sa zapisovala jedným znakom hlaholiky, a teda nemuseli byť nevyhnutne veľmi podobné.

V cyrilike (t. j. zhruba od 10. storočia) bolo zrušené vyššie spomínané spojenie dvoch hlások do jedného písmena, ku ktorému došlo v hlaholike; v cyrilike totiž existovalo: písmeno ѣ (nazývané jať [t.j. jať ako písmeno, nie ako hláska]) na zápis hlásky jať (teda ě) písmeno ꙗ na zápis vyššie spomínanej hlásky (j)a (pôvodne príp. j(ä)). V prípadoch, keď sa cyrilikou len prepisujú predlohy písané hlaholikou, má však písmeno ѣ rovnakú funkciu ako hlaholské Ⱑ , čiže ѣ je v takých prípadoch aj namiesto ꙗ.

Písmeno ѣ (teda písmeno jať) existovalo až do 20. storočia (v ruštine do roku 1917 a v bulharčine do roku 1945), resp. v cirkevnej slovančine existuje dodnes. Ale toto písmeno už dávno nevyjadruje hlásku ě (teda hlásku jať), pretože táto hláska bola zhruba v 11. storočí – 14. storočí v slovanských jazykoch kompletne nahradená rôznymi inými hláskami a teda v istom zmysle zanikla (pozri nižšie).

Zdroje tejto kapitoly: VEČERKA, R. Základy slovanské filologie a staroslověnštiny. Masarykova universita v Brně. 1999. S. 44VAILLANT, A. Grammaire compare des langues slaves – Tome 1 – Phonétique. 1950. S. 113-117JAKOBSON, R. Remarques sur l'évolution phonologique du russe comparée à celle des autres langues slaves. In: JAKOBSON, R. Selected Writings. 1962, S. 39-40ŠAUR, V. Původní jihoslovanské jať – Jak se vyslovovalo?. In: SBORNÍK PRACÍ FILOZOFICKÉ F A K U L T Y BRNĚNSKÉ UNIVERZITY - STUDIA MINORA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS BRUNENSIS - A 26/26, 1977/78 jať. In: Slovník súčasného slovenského jazykajať. In: Slovník cudzích slov (akademický)KOMÁREK, M. O fonému "jať v slovanských jazycích – příspěvek k historické fonologii. Slovo a slovesnost, ročník 27 (1966), číslo 3, s. 274-275

Striednice Hlásky, ktoré nahradili bývalé jať v súčasných slovanských jazykoch (tzv. striednice, čiže reflexy) sú tieto (tu sú uvedené formou zodpovedajúcich písmen danej abecedy): slovenčina – (1) na úrovni spisovnej (a teda veľkej časti severnej strednej) slovenčiny: e (dedo, celý, mesiac, leto, cena, Slovenka), ie (miera, chlieb), [ojedinele] a (ľavý); (2) na úrovni všetkých nárečí: e, é, ie (takéto ie bolo kedysi v nárečiach pomerne rozšírené, ale častom sa sčasti zmenilo na iné hlásky), i, í, je, jé, ia, a, á, (j)ä MISTRÍK, J. et al. Encyklopédia jazykovedy, 1993, S. 21ĎURICA, M. S. Etnonymum našich najstarších predkov. In: MARSINA, R. et al. Etnogenéza Slovákov. 2009, S. 34STANISLAV, J. Starosloviensky jazyk 1. Bratislava: SPN. 1978, S. 350 čeština – e (celý, řeč), ě [t.j. ie] (květ, věřiti), ě [t.j. ňe] (měsíc), é (chléb, léto), í (víra, míra) [české ě nie je to isté ako značka ě pre jať] poľština – e (levica, rzecz), ie (wierzyć), ia (wiara, miasto), a (cały) slovinčina – e (leto, vera) [v nárečiach sú aj iné striednice] srbochorvátčina: ekavské nárečia – e (vetar, dete) jekavské nárečia – je (vjetar) alebo ije (dijete) ikavské nárečia – i (vitar, dite) bulharčina – (j)a (chľab, mľako), e (leten, bregove) [v západných nárečiach je aj namiesto (j)a vždy len e] ruština – e (cel, belyj, les) [v nárečiach sú aj iné striednice] ukrajinčina – i (mira, cil, bida) [v nárečiach sú aj iné striednice] Ako vidno, v srbochorvátčine hrá bývalá hláska jať významnú úlohu, lebo podľa jej striednic sa rozlišujú tri základné nárečové skupiny srbochorvátčiny, ktoré sú podľa nich aj priamo pomenované (e – ekavské, je – jekavské a i-ikavské).

Referencie

Kategória:Staroslovienčina