Nórsko (, ), oficiálne Nórske kráľovstvo, je severský štát v severnej Európe, ktorého pevninské územie zahŕňa západnú a najsevernejšiu časť Škandinávskeho polostrova. Súčasťou Nórska je taktiež vzdialený arktický ostrov Jan Mayen a súostrovie Špicbergy, závislým územím je Bouvetov ostrov ležiaci v subantarktickej oblasti. Pevninské Nórsko susedí na východe so Švédskom a na severovýchode s Fínskom a Ruskom. Nórsko ma rozsiahle pobrežie otočené k Severnému Atlantickému oceánu a Barentsovmu moru. Krajina si robí nárok aj na Ostrov Petra I. v južnom Pacifiku a teritórium Zem kráľovnej Maud (Dronning Maud Land) v Antarktíde. Nórsko je unitárny štát a parlamentná monarchia. Rozkladá sa na celkovej ploche a žije v ňom 5,5 mil. obyvateľov, má tak jednu z najnižších hustôt zaľudnenia v Európe. Hlavným a najväčším mestom Nórska je Oslo.
Nórsko je prevažne hornatá krajina, najvyššia hora Galdhøpiggen meria 2 464 metrov. V jej blízkosti ležia dva nórske ľadovce Jostedalsbreen a Jotunheimen, lákajúce každý rok tisíce turistov. Na medzinárodnej ceste E16, spájajúcej Oslo s Bergenom na západnom pobreží Nórska, sa nachádza Lærdalský tunel, najdlhší cestný tunel na svete ( dlhý).
Prvý nórsky otlačok do svetových dejín prišiel vo vikingskej dobe, keď ľudia z Nórska a ostatných severských krajín precestovali veľkú časť Európy a vydali sa na sever aj na západ. Vikingovia boli obchodníci aj nájazdníci a dostali sa okrem iného do Grónska a Severnej Ameriky. Jednotné Nórske kráľovstvo vzniklo v roku 872 zlúčením drobných kráľovstiev. Vikingskú dobu postupne vystriedalo kresťanstvo a nórsky vplyv vo vonkajšom svete, ktorý dosiahol svoj najväčší rozsah v polovici 13. storočia, postupne však slabol. Na konci 14. storočia sa spojilo s Dánskom a Švédskom do Kalmarskej únie, v rokoch 1537 až 1814 bolo súčasťou Dánsko-Nórska a v rokoch 1814 až 1905 bolo v personálnej únii so Švédskom, než sa úplne osamostatnilo.
Počas prvej svetovej vojny zostalo Nórsko neutrálne, ale napriek tomu utrpelo veľké straty, predovšetkým vo svojom veľkom obchodnom loďstve. Na začiatku druhej svetovej vojny sa Nórsko opäť snažilo zostať neutrálne, ale v roku 1940 bolo napadnuté nacistickým Nemeckom a okupované až do roku 1945. Po vojne Nórsko svoju neutralitu opustilo a stalo sa zakladajúcim členom Severoatlantickej aliancie. Objavenie veľkých zásob ropy na morskom dne pri Nórsku koncom 60. rokov 20. storočia viedlo k veľkej prosperite. V referendách v rokoch 1972 a 1994 sa nórske obyvateľstvo vyslovilo proti členstve krajiny v Európskej únii. Saamovia, žijúci prevažne na severe, majú určitú mieru sebaurčenia a vplyv na tradičnom území prostredníctvom Saamskeho parlamentu a zákona o Finnmarku.
Nórsko je vyspelá krajina, s vyspelou vysokopríjmovou ekonomikou s vysokou životnou úrovňou, má 2. najvyšší index ľudského rozvoja na svete a ôsmy najvyšší príjem na obyvateľa na svete. Nórsko zachováva severský model blahobytu so všeobecnou zdravotnou starostlivosťou a komplexným systémom sociálneho zabezpečenia a jeho hodnoty sú zakorenené v rovnostárskych ideáloch. Nórsky štát má rozsiahle vlastnícke podiely v kľúčových priemyselných odvetviach, disponuje rozsiahlymi zásobami ropy, zemného plynu, nerastných surovín, dreva. Ropný priemysel tvorí približne štvrtinu hrubého domáceho produktu krajiny. Má najväčší štátny investičný fond na svete, ktorého hodnota je 15,7 bilióna nórskych korún (k 11/2023). Nórsko je zakladajúcim členom Organizácie spojených národov, Severoatlantickej aliancie, Európskeho združenia voľného obchodu, Rady Európy, Zmluvy o Antarktíde a Severskej rady, členom Európskeho hospodárskeho priestoru, Svetovej obchodnej organizácie a Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a schengenského priestoru.
Etymológia Nórsku dali meno zrejme starí Góti alebo Dáni a v ich jazyku to znamenalo „cesta na sever“. V historickom zázname reči vikingského náčelníka Ottara k anglickému kráľovi Alfrédovi zhruba v roku 880 je dnešné územie Nórska nazývané Norðvegr. Až v 14. storočí sa začali používať formy mena krajiny Noreg(h)e, Norig(h)e, Norg(h)e alebo Norie. Oficiálny názov Noreg v jazyku nynorsk bol prijatý až po jazykovej reforme z roku 1938, zatiaľ čo názov Norge v jazykovej verzii bokmål je používaný zhruba už od roku 1450.
Dejiny Nórska
Pravek vľavo|náhľad|Praveké maľby v Alte vľavo|náhľad|218x218pixelov|Petroglyfy lodí typu hjortspring z doby bronzovej Stopy po prvom ľudskom osídlení archeológovia dávajú do súvislosti s kultúrou nazývanou Ahrensburgien (pomenovanou po dedinke Ahrensburg, ležiacej severovýchodne od Hamburgu, v neskoršom nemeckom štáte Šlezvicko-Holštajnsko). Táto kultúra je lokalizovaná do severoeurópskych nížin v období 9 – 7 tisíc rokov pred n. l. Príslušníci tejto kultúry boli predovšetkým lovcami Sobov, ktorí žili v stanoch, alebo mierne vyhĺbených chatách. Používali štiepané hroty so stopkou, oštepy a luky. Tieto najstaršie stopy ľudského osídlenia v Nórsku sa nachádzajú pozdĺž pobreží, kde sa po poslednej dobe ľadovej, medzi rokmi 11 000 a 8 000 pred n. l., stiahol ľadovec.
K najcennejším objavom patria tie z doby okolo roku 5000 pred n. l. zo severu Nórska, z Finnmarku, hlavne z obce Alta, kde boli objavené pozoruhodné skalné rytiny, znázorňujúce predovšetkým lov (dnes súčasť Svetového dedičstva UNESCO). Archeológovia v súvislosti s týmito objavmi niekedy hovoria o kultúre Komsa. Druhé centrum objavov z tejto doby sa nachádza na juhozápade krajiny, v Rogalande (kultúra Fosna). Veľká vzdialenosť týchto objavov dlho viedlo k presvedčeniu, že išlo o dve rôzne kultúry, to však býva od 70. rokov 20. storočia spochybňované. Dnes väčšina historikov predpokladá, že južné centrum bolo staršie a sever bol z tohto centra osídlený pochodom po pobreží. Objavy z Alty sú najrozsiahlejšími skalnými kresbami v celej Škandinávii. Prezradzujú, že miestni obyvatelia doby kamennej boli predovšetkým lovci a rybári.
Medzi rokmi 3000 až 2500 pred n. l. dorazili do východného Nórska noví osadníci, radení k tzv. kultúre so šnúrovou keramikou. Boli to indoeurópski poľnohospodári, ktorí už pestovali obilie a chovali kravy a ovce. Lov a rybolov sa stal pri nich až sekundárnym zdrojom obživy. Od roku 1500 pred n. l. sú zaznamenané stopy po použití bronzu, ale bronzové nástroje sa zrejme obmedzovali len na náčelníkov. Na skalných rytinách sa objavujú nové motívy, predovšetkým slnečný kotúč, ktorý bol zrejme uctievaný. Výrazným motívom sú lode, hlavne typ hjortspring. Tiež aj vztýčené kamenné monumenty sú usporiadané do tvaru, ktorý pripomína loď.
Na začiatku doby železnej (posledných 500 rokov pred našim letopočtom) došlo zrejme k populačnej kríze, lebo archeológovia nachádzajú len málo pozostatkov. Oživenie nastalo zhruba po začiatku nášho letopočtu, keď sa obyvatelia Nórska dostali do kontaktu s rímskou Gáliou. Bolo objavených asi 70 rímskych bronzových kotlov, často používaných ako pohrebné urny.
Stredovek Raný stredovek náhľad|240px|Mapa vikingských ciest a objavov Z kontinentu sa tiež do Nórska zrejme dostalo runové písmo. Najstarší známy nórsky runový nápis pochádza z 3. storočia. K najstarším používaným slovám patrí „vik“ označujúci fjord či záliv. Práve toto slovo sa stalo koreňom pojmu Viking. O Vikingoch hovoria historici od 8. storočia, keď začali ich výboje. Za medzník je obvykle pokladané vikingské prepadnutie kláštora v Lindisfarne na severovýchode Anglicka v roku 793. Vikingovia potom prenikli takmer do všetkých častí Európy a tiež aj na pobrežie dnešnej Kanady. Vikingovia z územia dnešného Nórska boli najviac aktívni na britských ostrovoch a východných ostrovoch Severnej Ameriky. Dnešné írske mestá Dublin, Limerick a Waterford boli pravdepodobne založené práve osadníkmi z Nórska. Nórski Vikingovia v 9. storočí osídlili tiež aj Faerské ostrovy, Orkneje a Island. V roku 985 založili prvé osady v Grónsku.
V nórskom národnom povedomí je kľúčovým rok 872, keď Harald I. Krásnovlasý, po bitke pri Hafrsfjorde (neďaleko Stavangera), ako prvý zjednotil nórske drobné kráľovstvá (smårike) a stal sa prvým nórskym kráľom. Centrum Haraldovej ríše bolo na južnom pobreží. Po Haraldovi sa moci chopil jeho syn Erik Krvavá sekera, po jeho zosadení potom ďalší z Haraldových synov Hakon I. Ten už začal koketovať s kresťanstvom. Christianizácii však zabránilo to, že sa moci po Haakonovej smrti ujali veľkí ctitelia severských tradícií Harald II. a Haakon Sigurdsson. Až Olaf I. Tryggvason začal v krajine znovu presadzovať kresťanstvo, a to často veľmi násilne. Postavil aj prvý kostol, v roku 995 v Mosteri. Olaf I. Tryggvason preslávený aj ako vikingský dobyvateľ, keď s 390 loďami napadol Anglicko a obliehal Londýn. V jeho christianizačnom diele pokračoval inak pomerne neúspešný panovník Olaf II., neskôr prehlásený za svätého. Jeho nástupca Knut Veľký potom Nórsko po prvýkrát v jeho histórii zapojil do viacnárodnej ríše, tzv. Severskej ríše, ale len nakrátko. Po ňom sa opäť presadili lokálni vodcovia.
Vrcholný stredovek náhľad|Brezonohí (či birkebeinerovia) zachraňujú budúceho kráľa Haakona IV. Veľkým problémom nórskeho štátu bolo nástupníctvo. Tradícia dávala právo nastúpiť na trón všetkým kráľovým synom, čo viedlo k mnohým bojom a tiež aj posilňovalo cirkev, ktorá si robila nárok do otázky nástupníctva hovoriť. Sériu nórskych občianskych vojen ukončil až v roku 1217 Hakon IV., ktorý nastolil jasný nástupnícky rád. Jeho vláda bola v znamení mieru, konsolidácie monarchie a definitívneho zjednotenia krajiny. Obdobie jeho panovania je považované za vrcholné obdobie stredovekého Nórska.
Rozvoj pokračoval aj v 14. storočí, hoci epidémia moru v roku 1349 vyhubila tretinu obyvateľstva. Spoločenská štruktúra, ktorá sa počas vrcholného stredoveku v Nórsku vytvorila, nebola typicky feudálna (ako aj v iných škandinávskych krajinách). Kráľ a šľachta síce získali mnoho pozemkov a pôvodne nezávislí poľnohospodári sa stali ich nájomcami, ale zostali v omnoho slobodnejšom postavení než poddaní na kontinente. Vzhľadom na nízku hustotu zaľudnenia (posilňovanú aj decimáciou obyvateľstva epidémiami) bolo pôdy stále dostatok, čo robilo oveľa silnejšiu vyjednávaciu pozíciu nájomcov. Tento rys sformoval rovnostársku tradíciu Nórska (aj celej Škandinávie), ktorá v istej transformácii pretrváva dosiaľ.
Veľkú rolu začal v 14. storočí zohrávať hanzový obchod, jeho centrom sa stal Bergen. Dlhší čas bol Bergen v dôsledku toho tak trochu „štátom v štáte“. náhľad|Kalmarská únia okolo roku 1500 V roku 1380 Olaf II. spojil Nórsko a Dánsko do personálnej únie, v roku 1397 kráľovná Markéta I. pripojila aj Švédsko (sobášovou politikou) a vznikla Kalmarská únia. Jadro tejto ríše bolo ale v Dánsku a Nórsko tak začalo byť trochu periferizované. Nadvláda Dánov trvala ďalších 434 rokov, preto nórski nacionalisti v 19. storočí hovorili o „štyristoročnej noci“.
Novovek vľavo|náhľad|Kristián II. Po náraste daňového zaťaženia Nórov taktiež už krátko po vzniku únie vypuklo proti dánskej nadvláde prvé povstanie, ale neuspelo. Ekonomicky Nórsko pod Dánmi skutočne chradlo, čo ešte zhoršili silné pirátske útoky. Periferizácia ešte zosilnila s nástupom oldenburskej dynastie na trón. Nóri sa v roku 1502 pokúsili o vzburu vedenou šľachticom Knutom Alvssonom, ale tá bola opäť rozdrvená. Nóri si z Oldeburgovcov obľúbili len kráľa Kristiána II. Dánskeho, ktorý si v Nórsku našiel milenku a nejaký čas tam žil. Práve Kristián však začal čeliť švédskej vzbure a Švédsko taktiež stratil. Nóri sa švédsko-dánskeho sporu nezúčastnili. Keď však Švédi získali v roku 1521 nezávislosť, pokúsili sa znovu o vzburu aj oni, ale opäť boli neúspešní. Nový štát bez Švédov sa nazýval Dánsko-Nórsko.