thumb|Mapa Eritreje thumb|Demografický vývoj Eritrea (zastarano: Erytrea, pôvodne: Erythr(a)ea), dlhý tvar: Eritrejský štát, je štát nachádzajúci sa v severovýchodnej Afrike na pobreží Červeného mora.
Pevninské hranice majú dĺžku , Eritrea susedí na západe so Sudánom (), Etiópiou na juhu () a Džibutskom na juhovýchode (). K Eritrei patria aj Dahlacké ostrovy v Červenom mori. Eritrea dosiahla nezávislosť v roku 1993 a patrí tak k najmladším štátom sveta.
Zemepis Územie Eritrey tvoria tri druhy krajiny: pozdĺž pobrežia Červeného mora sa rozkladá úzky pruh suchej a neúrodnej krajiny púštneho charakteru s väčšinou zasolenou pôdou. Najrozsiahlejšia časť krajiny je tvorená vysočinou v strede štátu (tu sa nachádzajú najvyššie vrcholy) s úrodnými pôdami a pomerne hojnými zrážkami (až za rok), na západe pri sudánskych hraniciach je opäť suchá planina s nízkymi zrážkami. Na juhovýchode pri Etiópskych hraniciach sa územie zvažuje do Danakilskej nížiny (najnižší bod Eritrey sa nachádza 116 metrov pod hladinou mora), ktorá je súčasťou rozsiahlej Východoafrickej priekopy, geologického zlomu tiahnúceho sa od Červeného mora až k jazeru Tanganika.
Eritrejské územie sa rozkladá v subtropickom klimatickom pásme, klimatické podmienky závisia od nadmorskej výšky miesta. Kraj okolo hlavného mesta vo výške 2 300 metrov má priemernú ročnú teplotu 16 stupňov Celzia a asi zrážok za rok, pri Masawy na pobreží Červeného mora sú priemerné ročné teploty 30 stupňov Celzia (tu je nameraná najvyššia ročná priemerná teplota na svete) a zrážky okolo . Teplotné a zrážkové pomery na západných planinách sú podobné tým pri pobreží. Podnebie vytvára dve hlavné ročné obdobia – obdobie dažďov od júna do augusta a suché obdobie po zvyšok roku.
Vegetačné pásma sú závislé od nadmorskej výšky. Prímorské oblasti, vrátane celej východnej polovice štátu (východne od miest Adikeyih a Senafe), tvoria púštne oblasti takmer bez rastlinnej pokrývky, púštna krajina je aj na severozápadnej hranici so Sudánom. Smerom do vnútrozemia prechádza púšť do trávnatej savany, ktorá tvorí väčšinu rozlohy západnej časti krajiny. Vo vyšších polohách hôr strednej časti štátu a na juhozápade (južne od rieky Gash) má krajina prevažne kerovitý charakter s ojedinele roztrúsenými stromami. Lesy sa vyskytujú iba v najvlhších oblastiach (mali 13,5 % rozlohy krajiny v roku 2000) – v horách severne od Asmary a na juhozápadných eritrejsko-etiópskych hraniciach pri rieke Takeze Wenz.
Obyvateľstvo Antropologicky patrí obyvateľstvo k prechodnému typu medzi bielou a čiernou rasou. Je rozdelené do deviatich etnických skupín, v ktorých prevažujú tigriňská (48 % obyvateľov) a tigrejská (35 % obyvateľov). Jazykovo sa rozoznávajú tri skupiny – semitská (tigrejčina a tigriňa, ktorými vcelku hovorí 83 % obyvateľov) na západe a v strede štátu, nílsko-saharská (5 % obyvateľov) na juhozápade a kušitská na východe (11 % obyvateľov). Severné pobrežie a ostrovy sú osídlené arabsky hovoriacim obyvateľstvom.
Náboženstvo: prevažujúcimi vyznaniami sú kresťanstvo a islam, každé z nich vyznáva asi 50 % obyvateľov. Väčšina kresťanov patrí k Eritrejskej ortodoxnej cirkvi, existujú aj malé skupiny eritrejských katolíkov a protestantov. Moslimovia patria prevažne k sunitskému smeru. Vyznávačov animistických náboženstiev je nepatrný počet. Náboženské spory v krajine nie sú.
Veková štruktúra zodpovedá charakteristike rozvojových krajín: 45 % obyvateľov je mladších ako 14 rokov, priemerná dĺžka života je u mužov 51,1 rokov, u žien 53,2 rokov. Ročný prirodzený prírastok je približne 2,5 %, úhrnná pôrodnosť činí 5,61 dieťaťa na jednu ženu, dojčenská úmrtnosť je približne 75 promile. V mestách žije 19 % obyvateľov. (Údaje sú odhady pre rok 2005.) Výdaje na zdravotnú starostlivosť boli v roku 2002 5,1 % HDP. Chorých na AIDS je 60 000 dospelých, čo je 2,7 % obyvateľov (odhad z roku 2003). V pobrežných oblastiach, na západných planinách a v okolí mesta Keren sa šíri malária. Verejná zdravotná starostlivosť sa poskytuje predovšetkým v Asmare, v ostatných častiach štátu je takmer nedostupná.
Dejiny thumb|Trosky aksumského mesta Kohaito severne od Adi Keyih Starovek, stredovek a včasný novovek V 5. storočí pred Kr. sa na väčšine územia dnešnej Eritrey vytvorilo kráľovstvo s centrom v Aksume, dnes v severnej Etiópii, založené ľudom, ktorý prišiel z Arabského polostrova. V 1. storočí jeho význam vzrástol a v 2. storočí si podriadilo oblasti na Arabskom polostrove a oblasti v severnej Etiópii. V druhej polovici 4. storočia bolo ako štátne náboženstvo prijaté kresťanstvo. V 7. storočí začalo kráľovstvo z dôvodu moci moslimského kalifátu upadať (hospodárska izolácia) a bolo zatlačované do vnútrozemskej vysočiny. Aksumskí králi odvodzovali svoj pôvod od Dávida, Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. Posledné obdobie aksumskej ríše je málo známe, v asi 10. storočí však definitívne podľahlo vládcom dynastie Zagwe pochádzajúcim z oblasti etiópskej vysočiny. Odvtedy bola západná časť Eritrey až do 19. storočia viac či menej voľnou súčasťou etiópskych ríš, ktorých vládcovia prevzali mocenskú ideu aksumských kráľov. Roku 1520 sa západného eritrejského pobrežia zmocnili Portugalci, v polovici storočia ich na krátky čas vystriedali aj Turci. Východná časť Eritrey bola pod mocou rôznych moslimských štátikov z ktorých najvýznamnejší bol sultanát Adal (15201660).
19. storočie Turecká moc sa znova vrátila na začiatku 19. storočia, keď západ a stred Eritrey dobyl egyptský vládca Muhamad Alí (tureckú nadvládu uznával iba formálne). Od polovice storočia v oblasti začala silnieť prítomnosť Európanov, predovšetkým Britov a Talianov. Talianska moc začala keď katolícky kňaz Giuseppe Sapetto zakúpil roku 1882 od afarského sultána prístav v Asebu pre taliansku obchodnú spoločnosť. V roku 1885 potom Egypťania a Briti Talianom predali Masawu. Taliani tieto dve mestá spojili pod jednu správu a využili zmätkov v Etiópii, ktorá si robila na oblasť pobrežia nárok, a z oboch miest do roku 1890 ovládli územie dnešnej Eritrey, kde zriadili kolóniu. Územiu dali meno Eritrea podľa gréckeho starovekého názvu Červené more (erythros = červený).
Začiatok 20. storočia Až takmer do prvej svetovej vojny sa Taliani uspokojovali s nepriamou správou cez miestnych vládcov. Fašistická talianska vláda od roku 1920 začala zaberať pôdu pre koloniálne účely a v kolónii taktiež silne vzrástol počet usadených Talianov. V roku 1935 využilo Taliansko Eritreu k napadnutiu a obsadeniu Etiópie, s ktorou bola spolu s Talianskym Somálskom spojená do Talianskej východnej Afriky. Vstup Talianska do Druhej svetovej vojny viedol k obsadeniu týchto kolónií britským vojskom v rokoch 1941/42 a Eritrea sa stala britským protektorátom.
Po vojne plánovali Briti Eritreu rozdeliť medzi Sudán (západ a sever) a Etiópiu (zvyšok). OSN zriadila vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala zistiť želanie obyvateľov Eritrey ohľadne svojej budúcnosti, jej členovia sa však neboli schopní zhodnúť na výslednom stanovisku. Západné štáty a predovšetkým USA nakoniec presadili zo strategických dôvodov (cesta k Suezskému prieplavu) spojenie s Etiópiou, ktorá vtedy bola spojencom USA. Eritrea sa stala formálne autonómnym štátom s vlastným parlamentom spojeným s Etiópiou vo federácii.
Vojna za nezávislosť Etiópsky cisár Haile Selassie však od začiatku federálne dohody porušoval. Eritrea bola zbavená samostatných príjmov v podobe ciel a daní, eritrejské noviny boli cenzurované, tigriňa a arabčina boli v školách zakázané a nahradené amharčinou a dokonca boli zakázané eritrejské politické strany. Nakoniec za nečinného prizerania západných štátov zastrašení prítomnosťou etiópskych vojakov v budove svojho parlamentu odhlasovali eritrejskí poslanci 14. novembra 1962 zánik federácie a plné spojenie s Etiópiou, ktorá Eritreu urobila svojou provinciou.
thumb|Námestie Pamiatky na vojnu v Massawe Eritrejci požadujúci už od konca 2. svetovej vojny plnú nezávislosť reagovali zosilnením ozbrojeného boja proti etiópskej vláde, ktorý začal ojedinelými akciami už v septembri predchádzajúceho roku. Počas nasledujúcich rokov sa vytvorili dve odbojové organizácie – moslimský a konzervatívny Eritrejský oslobodenecký front a kresťanský a marxistický Eritrejský ľudovo oslobodenecký front (ELOF). Svetové veľmoci z dôvodov svojich politických záujmov po stabilite etiópskeho režimu eritrejský odboj ignorovali. Vojna za nezávislosť zosilnela po roku 1974, kedy bol etiópsky cisár Selassie zvrhnutý marxistickou chuntou Derg. Brutalita nového vládcu Mengistu Haileho Mariama voči povstalcom viedla k tomu, že sa zmýšľanie takmer všetkých Eritrejčanov obrátilo k podpore plnej nezávislosti. Derg si od Sovietskeho zväzu vyžiadal proti povstalcom vojenskú pomoc v podobe dodávok zbraní, aj keď však boli jeho jednotky lepšie vyzbrojené, ELOF (ktorá sa z oboch organizácií presadila a zatlačila druhú do pozadia) bola schopná vládne vojská porážať a do roku 1990 obsadiť 90 % eritrejského územia. Rozhodujúcu rolu pre ukončenie vojny mala nová politika Sovietskeho zväzu, ktorý koncom 80. rokov odmietol pokračovať vo vojenskej pomoci etiópskej armáde, a predovšetkým pád samotnej vlády Mengistu Haile Mariama v máji 1991. V Etiópii sa moci chopila strana Etiópsky ľudovo revolučný demokratický front, ktorá súhlasila s tým, aby sa ELOF stala dočasnou eritrejskou vládou.
Nezávislosť a vojna s Etiópiou right|thumb|Cintorín a pamätník na boje pri meste Karen right|thumb|Hroby pri meste Karen right|thumb|Eritrejsko-etiópsku hranicu strážia príslušníci mierových síl OSN 24.5.1993 sa konalo referendum, v ktorom sa eritrejskí voliči väčšinou 99,8 % hlasov rozhodli pre nezávislosť Eritrey od Etiópie. 28.5. tohto roku bola Eritrea prijatá za člena OSN. V nasledujúcich júnových voľbách bol doterajší vodca ELOF Isaias Afewerki zvolený prvým prezidentom štátu. ELOF zmenila názov na Ľudovú frontu pre demokraciu a právo a stala sa jedinou legálnou politickou stranou.
Budúcnosť nového štátu komplikovali neujasnené, nevyznačené južné hranice s Etiópiou. Preto bola hneď v roku 1993 zostavená hraničná komisia, aby vyriešila rozhraničenie sporných území. Etiópia však marila jej prácu a v roku 1997 ticho vyhlásila svoj nárok (vydaním máp, ktoré poskytla zahraničným veľvyslanectvám) na územie rozkladajúce sa za hranicou ustanovenou taliansko-etiópskymi zmluvami zo začiatku 20. storočia. Ozbrojené boje vypukli začiatkom mája 1998, keď eritrejské ozbrojené jednotky obsadili sporné územie, predovšetkým na juhozápade. Etiópia odpovedala tankovými protiútokmi a leteckým bombardovaním Asmary, na čo eritrejské letectvo bombardovalo severoetiópske mestá Adigrat a Mekele. Vojna sa rozvinula na troch frontoch a poškodila obidva bojujúce štáty. Z Etiópie bolo vyhnaných 77 000 ľudí eritrejského pôvodu, Eritrea prišla o 19 000 vojakov, obidve krajiny navzdory hospodárskym ťažkostiam utratili stovky miliónov dolárov za nové vojenské vybavenie. Eritrejská vláda začala podporovať Oromijskú oslobodeneckú frontu usilujúcu o nezávislosť oromijských oblastí v strednej a južnej Etiópii, etiópska vláda potom nepriamo podporovala Eritrejskú islamskú spásu, ozbrojenú skupinu, ktorá páchala atentáty na eritrejsko-sudánskej hranici. Aj cez medzinárodné výzvy k zastaveniu bojov podnikla Etiópia v máji 2000 mohutnú ofenzívu, pri ktorej prelomila eritrejské línie, prenikla hlboko za hranice a obsadila asi štvrtinu eritrejského územia, na čo prehlásila vojnu za ukončenú.