náhľad|vpravo|Krajiny, ktoré mali zavedené obchodovanie s povolenkami na emisie skleníkových plynov v roku 2024 Obchodovanie s emisiami (alebo cap and trade) je schválený obchodný mechanizmus, umožňujúci kontrolovanie znečistenia prostredníctvom ekonomických výhod s cieľom postupne znižovať vyprodukované emisie. Na rozdiel od vydávania rôznych príkazov resp. zákazov, alebo rozdávania dotácií, patrí systém obchodovania s emisiami medzi flexibilné spôsoby regulácie, keďže umožňuje jednotlivým členom samostatne sa rozhodovať ako najlepšie dosiahnuť svoje, resp. spoločné ciele.
Hlavný orgán (väčšinou vláda) stanoví limitnú hodnotu množstva znečisťujúcich látok na určitý časový úsek, ktoré môžu byť vypustené do ovzdušia. Podniky alebo firmy, ktoré sa podieľajú na znečisťovaní životného prostredia vypúšťaním emisií do ovzdušia, nesmú prekročiť hodnoty stanovené v emisnom povolení, ktoré dostanú od vlády. Toto povolenie im umožňuje vypustiť do ovzdušia určité množstvo znečisťujúcich látok. Podniky, vlastniace nadbytok takýchto tzv. voľných emisií, môžu predať časť emisií inému podniku, ktorý ich má nedostatok (pre zvýšenie objemu výroby atď.). S povoleniami je následne možné obchodovať aj na sekundárnych trhoch (systém pre obchodovanie s povolenkami na emisie skleníkových plynov).
Kupujúci vlastne platí poplatok za možnosť pokračovať vo výrobe a naďalej znečisťovať prostredie. Teoreticky, tí znečisťovatelia, ktorí sú schopní najlacnejšie zredukovať množstvo vypúšťaných emisií tak získajú predajom emisií akoby odmenu. Snahou je takto poskytnúť súkromnému sektoru možnosť zefektívniť výrobu, postupne znižovať znečisťovanie a ekonomicky rásť.
Existuje viacero obchodných systémov pre niekoľko látok znečisťujúcich prostredie. Najväčší obchodný systém pre skleníkové plyny je Európsky emisný systém (European Union Emissions Trading Scheme - EU ETSEU Emissions Trading System (EU ETS) .), kde sa obchoduje hlavne s európskymi emisiami. Spojené štáty americké majú vlastný vnútorný trh k znižovaniu kyslých dažďov a viacero regionálnych trhov s oxidom dusíka.
Prehľad náhľad|Uhoľná elektráreň v Nemecku. V dôsledku obchodovania s emisiami, sa uhlie môže stať menej konkurencieschopné palivo ako ostatné možnosti. Znečistenie je príkladom obchodnej externality. Externalita, alebo externý efekt, je vonkajší účinok rozhodnutia či činnosti, úmyselne či neúmyselne prenesený z daného subjektu na iný subjekt alebo okolie. Celkovým cieľom obchodovania s emisiami je poukázať na znečisťovanie a minimalizovať náklady na dosahovanie týchto cieľov.
Vláda si stanoví celkový strop resp. národnú kvótu na vypustené emisie a tú následne rozdelí medzi firmy a zariadenia, ktoré sú do EU-ETS na jej území zahrnuté. Firmy sa môžu rozhodnúť, či svoju kvótu úplne prečerpajú, alebo predajú jej časť. Jedno povolenie umožňuje emisie jednej tony CO2. Trh s povolenkami je však otvorený – kupovať a následne predávať ich môžu firmy, inštitúcie, mimovládne organizácie i jednotlivci. Záznamy o emisných kvótach, množstve povolení i ich aktuálnych cenách sú prístupné v online registri. EU – ETS má potenciál zahrnúť mnoho sektorov a všetky skleníkové plyny spomínané v Kjótskom protokole ako CO2, metán, oxid dusičitý, hydrofluórkarbonáty, perfuórkarbonáty a oxid síričitý. V prvej fáze EU – ETS pokrývala len emisie CO2 veľkých znečisťovateľov v sektore výroby elektrickej energie, tepla a vo vybraných sektoroch energeticky náročných odvetviach napr. rafinérie ropy, koksárne, železiarne, oceliarne, cementárne, sklárne, tehelne ale i výrobne keramiky a papierne.(Boswall, J. and Lee, R. (2002).
O zaradení konkrétnej továrne či podniku do regulovanej schémy rozhoduje jej produkčná kapacita, teda objem výroby. V tomto prvom období to bolo takmer 11 500 výrobných prevádzok v takmer 25 členských krajinách Európskej únie, ktoré zodpovedali za približne 45% celkových emisií CO2 v EÚ. Od konca roku 2005 sa európska komisia snaží, aby boli do systému zahrnuté aj emisie z leteckej dopravy.
Národné alokačné plány Každá členská krajina Únie vypracuje Národný alokačný plán, ktorý určuje množstvo emisií CO2, ktoré môžu vyprodukovať firmy v danej krajine. Komisia žiadnemu štátu neurčuje presný objem emisií, stanovených je len 12 kritérií, ktoré je potrebné rešpektovať. Vlády však vedia, že ak by boli príliš štedré pri určovaní alokácií, mohlo by to ohroziť fungovanie celého EU-ETS. Výsledkom by bolo buď nesplnenie kjótskych záväzkov, alebo potreba pristúpiť k iným, potenciálne nákladnejším nástrojom. Prvé obdobie obchodovania s emisiami prebieha v 2005-2007, druhé v 2008-2012, tretie začne po roku 2013.
Najdôležitejšie princípy tvorby Národného alokačného plánu: Alokačný plán musí odrážať kjótsky záväzok členskej krajiny, aktuálny i predpokladaný pokrok pri jeho plnení. Alokácie povoleniek pre jednotlivé podniky musia brať do úvahy ich potenciál pre zníženie emisií z každej ich činnosti, a nemali by byť cielene vyššie, než budú podniky potrebovať. Ak sa členské krajiny rozhodnú použiť mimoriadne nástroje ktoré im majú pomôcť dosiahnuť ich národné ciele (napríklad nákup emisných limitov od iných krajín, ktoré ratifikovali Kjótsky protokol) – a ktorými dajú podnikom možnosť emitovať viac emisií – musia mať na toto rozhodnutie dostatočne dobré dôvody. Systém kontroly:
Každý kalendárny rok musia všetky prevádzky zahrnuté do EU ETS predložiť správu o tom, aké množstvo emisií vyprodukovali (merané v ekvivalentoch CO2). Na základe toho sa im potom zruší určité množstvo povolení, zvyšné možno ušetriť do ďalšieho roka, alebo s nimi obchodovať.
Ak podnik prekročí povolené množstvo emisií, za každú tonu naviac zaplatí pokutu 40 eur (od roku 2008 to bude 100 eur). Jeho meno bude zverejnené a do nasledujúceho roku si bude musieť na trhu kúpiť potrebné dodatočné množstvo povolení. Značné pokuty hrozia za prekročenie pravidiel EU ETS aj členským krajinám.
Systém obchodovania s emisiami (ETS) bol založený na to, aby pomohol znížiť emisie skleníkových plynov z priemyslu a bojovať tak proti globálnemu otepľovaniu. Elektrárne, letecké spoločnosti a iné firmy môžu v rámci tohto systému kupovať a predávať emisné kvóty, alebo povolenky na znečisťovanie, ktorých cena by ich mala donútiť k tomu, aby šetrili energiou alebo hľadali iné, ekologickejšie riešenia.
Kde je teda problém?
Ceny kvót sú momentálne veľmi nízke. Dopyt po nich klesol, za čo môže čiastočne i hospodárska kríza, zatiaľ čo ich ponuka sa nezmenila. V roku 2013 tak boli zaznamenané až 2 miliardy prebytočných kvót. Do roku 2020 by sa ich počet mohol zvýšiť na 2,6 miliardy. Keďže kvót je prebytok, firmy nemajú žiadny stimul na to, aby investovali do ekologickejších opatrení, čo podkopáva samotnú podstatu celého systému ETS zameraného na boj proti klimatickým zmenám.
Ako to napraviť?
Komisia prišla s nápadom jednoducho stiahnuť tieto nadbytočné povolenky z trhu. Ak ich počet prekročí istý prah, uložia sa do tzv. “rezervy stability trhu”, z ktorej môžu byť v prípade potreby znovu vytiahnuté. Komisia by chcela toto nové opatrenie zaviesť od roku 2021, no poslanci si želajú, aby uzrelo svetlo sveta už koncom roku 2018
Posudzovanie plánov prideľovania kvót vychádza z 11 všeobecných kritérií uvedených v prílohe III k smernici o obchodovaní s emisnými kvótami. Kritérium 1 ustanovuje, že navrhnuté celkové množstvo kvót musí byť v súlade s cieľmi členského štátu podľa Kjótskeho protokolu. To znamená, že členský štát by sa mal ubezpečiť, či kvóty, ktoré prideľuje svojim prevádzkam, mu umožnia dosiahnuť svoje ciele podľa Kjótskeho protokololu. Samozrejme, že členský štát môže a mal by prijať aj iné opatrenia. Aj ďalšie sektory produkujú emisie skleníkových plynov: v EÚ je doprava zodpovedná za 21 % emisií skleníkových plynov, domácnosti a malé podniky za 17 % a poľnohospodárstvo za 10 %. Členské štáty teda môžu a mali by prijať aj opatrenia na zníženie emisií v týchto sektoroch. Okrem toho môžu členské štáty plánovať nákup emisných úverov prostredníctvom pružných nástrojov vychádzajúcich z projektov Kjótskeho protokolu, ktorými sú napr. mechanizmus čistého rozvoja (MČR), spoločná realizácia (SR) a medzinárodný obchod s emisnými kvótami podľa Kjótskeho protokolu.
MČR a SR umožňujú vládam realizovať aj v zahraničí projekty na zníženie emisií a vypočítavať dosiahnuté zníženie v porovnaní s vlastnými cieľmi stanovenými v Kjótskom protokole. Projekty SR sa môžu realizovať v iných priemyselne rozvinutých krajinách s cieľmi stanovenými v Kjótskom protokole, kým projekty MČR môžu realizovať rozvojové krajiny, ktoré nemajú v rámci tohto protokolu stanovené ciele. Všetky tieto opatrenia a ich predpokladané výsledky musia byť uvedené v plánoch prideľovania kvót. Podľa kritéria č. 1 Komisia posudzuje, či úroveň emisií priemyselných sektorov, ktoré sa zúčastňujú obchodovania s emisnými kvótami, spolu s ďalšími opatreniami umožnia členskému štátu splniť ciele, ktoré mu stanovuje Kjótsky protokol. Ak jedine kombinovaný účinok rozličných zásad a opatrení umožní členským štátom dosiahnuť svoje ciele, smernica hovorí o „ceste“ do Kjóta. Viacero ďalších kritérií požaduje od členských štátov, aby posudzovali aj vývoj emisií a možnosti ich znižovania vo všetkých sektoroch. Okrem toho existujú kritériá, ktoré sa pokúšajú zabezpečiť, aby nedochádzalo k diskriminácii medzi spoločnosťami a rozličnými sektormi a aby sa dospelo k súladu s pravidlami EÚ pre hospodársku súťaž a štátnu pomoc.
Ďalšie kritériá sa týkajú ustanovení v pláne pre nových účastníkov, prispôsobenia predchádzajúcich snáh o zníženie emisií a čistých technológií. Komisia uverejnila pokyny na vykonávanie týchto kritérií prideľovania kvót začiatkom januára 2004. Ak Komisia zistí, že plán nie je v súlade s kritériami a zmluvou o EÚ, môže plán čiastočne alebo úplne zamietnuť. Ak Komisia nezamietla žiadny aspekt plánu, členský štát môže pokračovať a prijať konečné rozhodnutie o prideľovaní kvót. Komisia musí prijať rozhodnutie do troch mesiacov od oznámenia národného plánu prideľovania kvót Komisii zo strany členského štátu.
To závisí od súboru zvolených opatrení. Jedným zo základných zásad Európskeho programu klimatických zmien je dôsledná identifikácia nákladovo najvýhodnejších opatrení na splnenie cieľov Kjótskeho protokolu. Nedávne štúdie vypracované Komisiou vedú k záveru, že ciele je možné dosiahnuť s ročnými nákladmi od 2,9 miliárd EUR do 3,7 miliárd EUR, čo je menej ako 0,1 % HDP v EÚ. Jedna z týchto štúdií vedie k záveru, že bez systému obchodovania s emisnými kvótami by náklady dosiahli 6,8 miliárd EUR. Obchodovanie s emisnými kvótami umožňuje tak ešte viac znížiť náklady na dosiahnutie cieľov Kjótskeho protokolu. 6 Spôsob rozdelenia týchto nákladov závisí od rozhodnutí prijatých v plánoch prideľovania kvót a od ďalších opatrení prijatých na riadenie emisií v sektoroch, ktoré sa nemôžu podieľať na systéme obchodovania s emisnými kvótami. Systém neohrozí, ale ochráni konkurencieschopnosť hospodárstva EÚ, pretože akékoľvek alternatívne opatrenia by pre firmy EÚ znamenalo vznik vyšších nákladov ako je potrebné. Vykonávanie Kjótskeho protokolu bude však znamenať nielen nové hospodárske príležitosti, ale aj náklady pre firmy EÚ.
Príklad