František Gaulieder (* 18. január 1951† 25. marec 2017) bol slovenský politik, zakladajúci člen Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), poslanec Národnej rady SR (NR SR) za HZDS, ktorého po tom, čo 5. novembra 1996 svojim vyhlásením vystúpil z poslaneckého klubu HZDS a stal sa tak nezávislým poslancom, HZDS vylúčilo zo strany a bol zbavený 4. decembra 1996 poslaneckého mandátu. Za zrušenie jeho mandátu hlasovali členovia Mandátneho a imunitného výboru (MIV) ako aj plénum Národnej Rady na základe Gauliederom podpísaného listu, v ktorom sa vzdáva poslaneckého mandátu aj napriek tomu, že Gaulieder sám odmietol, že sa vzdal poslaneckého mandátu. Dôvodom bolo, že kandidáti HZDS ešte pred voľbami v roku 1994 podpísali nedatovaný list, v ktorom sa vzdávali poslaneckého mandátu. Jeho vylúčenie z parlamentu označil Európsky súd pre ľudské práva za nezákonné a aj Ústavný súd potvrdil, že parlament porušil Gauliederovo ústavné právo. Pár dní po mimoriadnej schôdzi a hlasovaní o vrátení sa Gauliedera do parlamentu 1. októbra 1997 (skoro rok po tom ako mandát stratil) Európska komisia v Bruseli oznámila, že „Slovensko nespĺňa politické podmienky požadované od budúcich členov EÚ“, keď ako príklad uviedla hlasovanie vo veci Gaulieder. Európsky parlament model navrhnutý Európskou komisiou na otvorenie prístupových rozhovorov so všetkými európskymi žiadateľmi okrem Slovenska. Gaulieder zomrel 25. marca 2017 za nevyjasnených okolností.
V politike Gaulieder bol jedným z lídrov Novembra v Galante a ako nominant VPN sa stal šéfom (predsedom) vtedajšieho Okresného národného výboru v Galante. Po rozpade VPN sa pridal k HZDS, ktorého bol v roku 1991 zakladajúcim členom. Po voľbách roku 1992, v ktorých HZDS zvíťazilo so ziskom 37,26 % hlasov, sa stal poslancom, členom výboru, ktorý kontroloval Lexovu tajnú službu. 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, 2. marca 1993 nastúpil do funkcie prezidenta člen HZDS Michal Kováč. Napriek úspechom Mečiarovci postupne pritvrdzovali. V roku 1993 sa nahlas ozval Milan Kňažko, keď okrem iného povedal, že Mečiar používa lož ako pracovnú metódu, a stálo ho to miesto ministra zahraničných vecí. Vtedy ostal Gaulieder ticho, podobne ako Jozef Moravčík, ktorý post ministra po Kňažkovi 19. marca 1993 prevzal. Prezident Michal Kováč v marci 1994 predniesol v národnej rade správu o stave spoločnosti, v ktorej kritizoval jeho spôsob vládnutia, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám. Po predčasných parlamentných voľbách v roku 1994 HZDS vytvorilo spoločnú kandidátku s Roľníckou stranou Slovenska (RSS). Koalícia HZDS-RSS získala 34,96% hlasov, voľby vyhrala a Gaulieder bol zvolený za poslanca NR SR (kandidoval v Západoslovenskom kraji, kde dostal 2 921 preferenčných hlasov).
Pred voľbami Gaulieder (aj ostatní kandidáti) podpísal dohodu s HZDS ako nedatovaný list, v ktorom sa vzdávajú poslaneckého mandátu. Proti podpisovaniu týchto dohôd sa podľa informácií denníka SME ešte v novembri 1993 vzoprelo 21 členov Republikového predstavenstva HZDS v Horných Plachtinciach. Sprostredkovateľom v spore medzi týmito vzbúrencami a Vladimírom Mečiarom sa stal Ivan Gašparovič, ktorý však pôvodne záväzok tiež nechcel podpísať. Keď potom budúci poslanci vrátane Gauliedera podpisovali zmluvu o vzdaní sa mandátu v prípade odchodu z HZDS, údajne ich Gašparovič upokojoval, že nejde o právne záväzný dokument. Voľne preložené, bolo dohodnuté že poslanci nikdy nezradia rodnú stranu (hnutie) za žiadnych okolnosti. V prípade, že už ako zvolení poslanci vypovedia poslušnosť a odídu z poslaneckého klubu, musia sa sami a najneskôr do troch dní vzdať svojho mandátu. Ak to neurobia, „zoberie“ im ho "hnutie".
HZDS sa takto pokúsilo uplatniť tzv. imperatívny poslanecký mandát v čase, keď na Slovensku platil mandát voľný. Teda nie je viazaný žiadnymi dohodami alebo príkazmi. Podľa vtedajšieho šéfredaktora denníka Pravda Vladimíra Jancuru Mečiar sa zrejme inšpiroval straníckou praxou, bežnou aj na Slovensku za prvej Československej republiky. Vtedy každý kandidát ešte pred parlamentnými voľbami skladal stranícky sľub a podpisoval „reverz“. Podľa neho nesmel kandidát v prípade zvolenia za poslanca dať zbohom svojmu straníckemu klubu. Vo väčšine prípadov sa tak aj dialo, hoci ani vtedy to nebolo v súlade s platnou ústavou.
V roku 1995 už Gaulieder nedržal stranícku líniu. V parlamente odmietol čítať správu tajnej služby, ktorá kritizovala bývalého riaditeľa Vladimíra Mitra a kriminalizovala opozíciu, a ako člen výboru ju aj odmietol podpísať. Čo konkrétne viedlo Gauliedera aby nedodržať svoj "stranícky sľub" nepovedal ale únos Michala Kováča ml. v auguste 1995, ktorý v Mečiar označil za samoúnos a trval na "zavlečení" si ani Gaulieder nedovolil priamo kritizovať.
Strata poslaneckého mandátu thumb|upright|1. strana prejavu (faktickej, procedurálnej poznámky), v ktorom Gaulieder vystupuje z klubu HZDS thumb|upright|2. strana prejavu Koncom roka 1996 (dva roky po voľbách) sa udiali udalosti, ktoré viedli k tomu, že Gaulieder stratil mandát poslanca. Závisí od uhľa pohľadu, či sa tieto udalosti nazývajú alebo hodnotia ako: zbavenie, odobranie, zrušenie poslaneckého mandátu, vylúčenie poslanca z parlamentu alebo ako vzdanie sa mandátu a nastúpenie náhradníka na uprázdnený mandát. Gaulieder stratil mandát, po tom, čo začal kritizovať vlastnú stranu a chcel sa stať nezávislým. 5. novembra 1996 sa Gaulieder vo svojom vystúpení na zasadnutí Národnej Rady kriticky vyjadril k praktikám a spôsobu vládnutia „Mečiarovej vlády” nasledovne: Sú tu však skutočnosti, ktoré jednoducho nemajú nič spoločné s budovaním demokratickej spoločnosti. HZDS ako víťazné hnutie a najsilnejší politický subjekt v koalícii si musí vstúpiť do politického svedomia, začať robiť inventúru nad otáznikmi, prečo nedokážeme obraz Slovenska dotvoriť podľa volebného programu.Pre nesúhlas s vládnou politikou zároveň vystúpil z poslaneckého klubu HZDS (pozri obrázok s jeho prejavom) a stal sa tak prakticky nezávislým poslancom. O pár dní na to ho HZDS vylúčilo zo strany. 4. decembra 1996 členovia Mandátneho a imunitného výboru, v ktorom malo väčšinu HZDS, prijali na návrh poslanca Dušana Macušku (HZDS) uznesenie, v ktorom berú na vedomie vzdanie sa poslaneckého mandátu poslancom Gauliederom na základe listu, ktorý sa objavil v Národnej rade a to aj napriek tomu, že Gaulieder odmietol, že by sa vzdal poslaneckého mandátu a aj to, že by list poslal. Krátko pred 22. hodinou rovnakého dňa prijalo plénum NR SR vedené Ivanom Gašparovičom tesnou väčšinou (77 hlasov) uznesenie: V hlasovaní č. 38 (konanom 4. decembra 1996) o správe Mandátového a imunitného výboru o nastúpení náhradníkov na uprázdnené mandáty poslancov NR SR a o uznesení v ktorom NR SR berie na vedomie, že p. František Gaulieder sa vzdal funkcie poslanca NR SR. Zo 136 prítomných hlasovali všetci, za hlasovalo 77 poslancov, proti návrhu 59, nikto z poslancov sa nezdržal. Výbor argumentoval jeho listom, ktorý sa objavil v Národnej rade. Darmo Gaulieder namietal, že takýto list nikdy neposlal a mandátu sa dobrovoľne nevzdal a ani nevzdá. Dotyčný list nebol doteraz verejne prezentovaný. Nebol skúmaný a ani sa ním neargumentovalo. (Nikto nedokazoval, že list Gaulieder podpísal alebo odoslal a Gaulieder popieral len jeho odoslanie.)
Bol to prvý prípad straty mandátu (prakticky vylúčenia) poslanca zo slovenského parlamentu a preto bol ostro sledovaný u nás ale aj v zahraničí. HZDS v tomto prípade argumentovalo tzv. imperatívnym (viazaným) poslaneckým mandátom, tzn. že poslanec musí konať v súlade so záujmami a rozhodnutiami strany, ktorú reprezentuje, čo však bolo protiústavné, pretože na Slovensku, tak ako vo väčšine liberálnych demokracií, platí slobodný voľný mandát, tzn. že poslanci mandát vykonávajú podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.
Na Gauliederovo miesto bol vybraný Ján Belan, člen HZDS, ktorý tak získal poslaneckú imunitu a tým bolo zastavené trestné stíhanie proti nemu za ťažké ublíženie na zdraví. V minulosti totiž porušil dopravné predpisy a zrazil cyklistu. 2. októbra 1997 ho kolegovia poslanci nezbavili imunity, NR SR nesúhlasila s jeho vydaním na trestné stíhanie, ktoré sa tak podľa slovenskej ústavy stalo navždy nemožným.GALANDA, Milan – HRABKO, Juraj: Poslanecký mandát na Slovensku, Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 1998, str. 36.
Reakcie 16. decembra 1996 podal Gaulieder podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky. Konštatoval v ňom, že NR SR vzala na vedomie jeho údajné vzdanie sa poslaneckého mandátu, a to aj napriek tomu, že sa ho nevzdal.BELKO, Marián – KOPEČEK, Lubomír: Moc zákonodárná, in: KOPEČEK, Lubomír (ed.): Od Mečiara k Dzurindovi. Slovenská politika a politický systém v prvním desetiletí samostatnosti, Mezinárodní politologický ústav Masarykovy univerzity, Brno 2003, str. 37,38,40. (česky) Vtedajšia podoba slovenskej ústavy neupravovala postup vzdania sa mandátu, uvádzala iba, že "poslanec sa môže funkcie poslanca vzdať." To však Gaulieder neurobil a list, v ktorom mal oznámiť vzdanie sa funkcie, označil za podvrh. Navyše žiadny zákon nesplnomocňoval MIV ani NR SR k tomu, aby "brali na vedomie" vzdanie sa funkcie poslanca. Ústavný súd v júli 1997 rozhodol, že NR SR porušila Gauliederovo ústavné právo.Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júla 1997, sp. zn. I. ÚS 8/97. Dostupné online. Bolo to jedno z najsledovanejších rozhodnutí súdu. Aj keby bol onen sporný list pravý, malo byť pre NR SR smerodajné Gauliederovo následné verejné vyhlásenie, že sa svojho mandátu nevzdáva. Ústavný súd však zároveň konštatoval, že kompetencie napraviť porušovanie má v tomto prípade len NR SR. Opoziční poslanci sa preto v auguste pokúsili zvolať mimoriadnu schôdzu NR SR, ktorú však vládna koalícia bojkotovala.
Premiér Mečiar rozhodnutie ústavného súdu spochybnil a navyše vyrukoval s tvrdením, že Gaulieder požadoval od HZDS za vzdanie sa mandátu finančnú odmenu vo výške pätnástich miliónov slovenských korún. Ten to však poprel, naopak kontroval tým, že to bolo práve HZDS, ktoré mu ponúklo peniaze za vzdanie sa poslaneckej funkcie. Mimoriadna schôdza Národnej rady slovenskej republiky sa nakoniec uskutočnila až koncom septembra 1997, ale koaliční poslanci (s výnimkou štyroch členov Združenia robotníkov Slovenska) Gauliederov návrat do NR SR nepodporili.
Za svoje vylúčenie z parlamentu podal žalobu na Európsky súd pre ľudské práva. Spor v roku 2 000 vyhralRozsudok Európského súdu pre ľudské práva z 18. mája 2000, Gaulieder v. Slovenská republika, sťažnosť č. 36909/97. Dostupné online. mimosúdnym vyrovnaním, keď sa so Slovenskou republikou dohodol na odškodnení 30-tisíc eur. Dopady kauzy Ignorovaním nálezu ústavného súdu a nerešpektovaním ústavy si tak Slovensko vyslúžilo ostrú medzinárodnú kritiku. Pár dní po mimoriadnej schôdzi a hlasovaní o vrátení sa Gauliedera do parlamentu 1. októbra 1997 Európska komisia (EC) v Bruseli oznámila, že "Slovensko nespĺňa politické podmienky požadované od budúcich členov EÚ", keď ako príklad uviedla hlasovanie vo veci Gaulieder. O dva dni neskôr podporil Európsky parlament model navrhnutý Európskou komisiou na otvorenie prístupových rozhovorov so všetkými európskymi žiadateľmi okrem Slovenska, s tým, že európske krajiny prijmú konečné rozhodnutie v decembri 1997.