Omán (), dlhý tvar Ománsky sultanát () je arabský štát v juhozápadnej Ázii, presnejšie v juhovýchodnej časti Arabského polostrova, ležiaci na pobreží pri Arabskom mori a Ománskom zálive. Na severe susedí so Spojenými arabskými emirátmi (dĺžka hranice 410 kilometrov), na juhozápade s Jemenom (288 kilometrov) a na západe so Saudskou Arábiou (676 kilometrov). Celková rozloha krajiny je . Súčasťou Ománu sú tiež exklávy Madháʾ a Musandam. Tie boli súčasťou nezhôd medzi Ománom a Spojenými arabskými emirátmi, ale v roku 2003 obidva štáty údajne ratifikovali a podpísali zmluvu o konečnom ustanovení spoločných hraníc. Podrobnosti ohľadne dohody však neboli dosiaľ zverejnené.
V krajine žije približne tri milióny obyvateľov. Početne najzastúpenejším etnikom sú Arabi, nasledujú prisťahovalci pôvodom z Južnej Ázie – Bangladéša (Bengálci), Indie, Pakistanu (Balúčovia) a Srí Lanky a tiež Afriky. Valná väčšina obyvateľov sú moslimovia, najrozšírenejšia je ibádíjovská veteva islamu. Najvyznávanejšie náboženstvo mimo islamu je hinduizmus. Medzi dorozumievacie jazyky patria úradná arabčina a hojne používaná angličtina.
Omán je monarchiou. Súčasným sultánom a zároveň predsedom vlády je Kábús bin Saíd z dynastie al-Saídov. Titul monarchu je dedičný.
Výsledky prieskumu austrálskej organizácie Vision of Humanity, zostavujúcej zoznam krajín podľa svetového mierového indexu, označili Omán 21. najbezpečnejšou krajinou sveta za rok 2009. V predchádzajúcich dvoch rokoch obsadil 25. (2008) a 22. (2007) pozíciu.
V novembri 2010 program OSN pre rozvoj vydal správu o dlhodobom rozvoji 135 krajín sveta za posledných 40 rokov. Omán sa v zozname umiestil na prvom mieste.
Dejiny Kamenná doba náhľad|vpravo|Keramická črepina doby železnej z archeologického náleziska Chor Rori Najstaršie známe miesto ľudského osídlenia v Ománe je v oblasti Watajah na území dnešného Maskatského guvernorátu. Datuje sa do doby kamennej, pred približne 5 000 rokmi. Boli tu nájdené archeologické pozostatky z doby kamennej a doby bronzovej a to najmä rôzne kamenné nástroje, zvieracie kosti, škrupiny a ohniská, ktoré sa datujú do roku 7615 pred Kr. Ďalej bola objavená ručne robená keramika, typická pre dobu bronzovú, pazúrikové nástroje, zaostrené predmety a škrabky.
V jednej z hôr tej istej oblasti boli nájdené nástenné kresby zvierat. Podobné kresby boli objavené aj v iných častiach Ománu, a to v oblastiach Vádí Sahtan a Vádí Baní Charús blízko mesta Rustak. Tieto kresby zobrazovali človeka nesúceho zbrane, ktorý čelil divokým zvieratám. Ďalším miestom archeologických nálezov doby kamennej je Sivan, neďaleko mesta Hajma. Tu boli objavené hroty šípov, nože, dláta a zaguľatené kamene, ktoré vtedajší ľudia používali na hádzanie po zvieratách.
Predislamský Omán V predislamskej dobe sa v Ománe usadili arabské kmene, od ktorých pravdepodobne pochádza aj názov tejto krajiny. Živili sa pastierstvom a na pobreží navyše ešte rybolovom. Na mnohých dnešných ománskych rodinách je zrejmá ich podobnosť k rodinám z iných štátov Arábie.
V období od 6. storočia pred Kristom do 7. storočia nášho letopočtu a onoho zmieneného príchodu islamu bol Omán pod vplyvom alebo kontrolou perzských dynastií. Najprv to boli Achajmenovci, následne Parti a nakoniec Sásánovci. Kontrola nad Perzským zálivom sa okolo roku 250 pred Kr. preniesla z ríše Achajmenovcov na Partskú ríšu. Kvôli ochrane svojich obchodných trás založili Parti v Ománe pevnosti s osádkou. V 3. storočí vystriedali Partov Sásánovci, ktorí udržali svoju kontrolu nad Ománom až do doby vzostupu islamu o štyri storočia neskôr.
Príchod islamu Islam sa na ománske územie rozšíril ešte za života proroka Mohameda. Konverzia Ománcov na nové náboženstvo je prisudzovaná Amrovi íbn al-Asovi, ktorý krajinu navštívil v polovici 7. storočia. Ománci patrili k prvým, ktorí prijali islam dobrovoľne. Tak sa stalo okolo roku 630, v čase kedy Mohamed vyslal Amra íbn al-Asa za spoluvládcami Ománu, ktorými boli Džajfar a Ábd. Mohamedov vyslanec ich mal vyzvať, aby prijali jeho vieru, a tak sa stalo.
náhľad|vľavo|Forte de Doba, dielo z doby okupácie zo strany Portugalska (1620)
Omán sa stal ibádíjskou krajinou, ktorej vládol vyvolený vládca, imám. Po smrti Mohameda prepukli boje o následovníctvo, kde hral Omán dôležitú úlohu. V raných rokoch islamskej expanzie Omán dobýval nové územia v Iraku, Perzii a v ďalších krajinách. Posolstvo islamu zaniesli Ománci pri svojich cestách až do Číny a ďalších ázijských prístavov.
Omán sa stal mocným štátom s obchodnými a námornými aktivitami siahajúcimi k Východnej a Strednej Afrike. V tomto období vládli Ománu nasledujúce dynastie: Umajjovci (661 – 750), Abbásovci (750 – 931, 932 – 933, 934 – 967), Karmatiani (931 – 932, 933 – 934), dynastia Bujidov (967 – 1053) a Seldžukovia (1053 – 1154).
Usadenie Portugalcov V rokoch 1508 až 1648 bol Omán z veľkej časti kontrolovaný Portugalskom, ktoré obsadilo jeho hlavné mesto Maskat. Portugalci pricestovali do regiónu po príchode objaviteľa Vasco da Gamu do Indie. Pretože potrebovali chrániť svoje námorné trasy, vybudovali na ománskom území opevnené mestá. Ruiny týchto miest, postavených v koloniálnom štýle, zostali dodnes.
O pol druhého storočia neskôr boli Portugalci vyhnaní ománskymi domorodými kmeňmi. Tie o sto rokov neskôr (1741) vytlačila armáda arabských kmeňov pod velením jemenského kmeňového vodcu, ktorý začal líniu dodnes vládnucich sultánov. Od tej doby je Omán nezávislý, okrem krátkej perzskej invázie pár rokov na to.
Omán a Východoafrická ríša náhľad|vpravo|Ománska Východoafrická ríša v roku 1856:
Omán pokračoval vo vytlačovaní portugalských síl z Indického oceánu, predovšetkým Afriky. V 90. rokoch 17. storočia ománsky imám Sultán íbn Saíf dobýval pobrežie Východnej Afriky. Hlavnou prekážkou bola pevnosť Fort Jesus v Mombase, ktorú imám dobyl v roku 1698 po dvojročnom obliehaní.
Následne Ománci zakladajú Zanzibarský sultanát (1698) a vyháňajú Portugalcov zo Zanzibaru a Mombasy. Tí boli nútení opustiť aj ďalšie prímorské územia východnej Afriky, ktoré boli situované severne od Mozambiku. Zanzibar sa stal cennou korisťou, hlavne vďaka trhu s otrokmi. Stal sa dôležitou súčasťou Ománskej ríše čo dokazuje rozhodnutie najväčšieho ománskeho sultána 19. storočia, Saída bin Sultána učiniť z neho svoje hlavné sídlo. Saíd v Zanzibare postavil impozantné paláce a záhrady. Rivalitu medzi jeho dvoma synmi vyriešil s pomocou britskej diplomacie. Prvý syn, Majid, sa stal vládcom Zanzibaru a územia východoafrického pobrežia. Druhý syn, Thuvajni, získal Maskat a Omán.
Omán nadviazal styky s dobovými veľmocami ako bola Británia, Francúzsko, Holandsko či Spojené štáty. Na začiatku 20. storočia však nastal úpadok a krajina sa od sveta izolovala. V roku 1920 začali zahraničné spoločnosti s hľadaním ropy. Spoločnosť Anglo-Persian Oil Company viedla geologické prieskumy s neúspešným výsledkom. Druhá svetová vojna a ďalšie udalosti prerušili prieskum až do roku 1962. Prvý úspešný vrt sa uskutočnil v oblasti Jíbal, následovaný vrtmi v Natíhu a Fahúde. Produkcia ropy v obchodnej miere sa začala približne v roku 1967.
Dafárske povstanie
Dafárske povstanie vypuklo v roku 1962 v oblasti Dafár na juhu krajiny, proti Maskatu a Ománu a Spojenému kráľovstvu. Toto povstanie, prikláňajúce sa k radikalizmu, sa stalo hrozbou pre vtedajšieho sultána Saída bin Tajmúra a vyvolalo nepokoje aj v ďalších regiónoch krajiny. Sultán Saíd bin Tajmúr bol s pomocou Britov zosadený svojim synom Kábúsom, ktorý zaviedol nutné reformy, aby tak pripravil vzbúrencov o podporu ľudu a zmodernizoval chátrajúcu krajinu. Povstanie skončilo v roku 1975, kedy proti vzbúrencom zasiahli ako Ománske ozbrojené sily, tak ozbrojené sily Iránu.
Geografia
náhľad|Detailná mapa Ománu Omán sa nachádza na Strednom východe, na juhovýchode Arabského polostrova. Jeho pobrežie je ohraničené Arabským morom a Ománskym a Perzským zálivom. Susedí so Spojenými arabskými emirátmi (dĺžka hranice 410 kilometrov), Jemenom (288 kilometrov) a Saudskou Arábiou (676 kilometrov). Rozloha štátu podľa ománskych zdrojov dosahuje . Niektoré pramene (CIA World Factbook) uvádzajú až kvôli nejasnému stanoveniu hraníc v púštnych oblastiach. Súčasťou Ománu sú tiež exklávy Madha a Musandam a niekoľko ostrovov (napríklad Masíra).
Krajina je veľmi rôznorodá a nepresahuje 100 až 400 metrov výšky. Severná pobrežná oblasť al-Batína je využívaná k poľnohospodárstvu, od vnútrozemnej púšte Ar-Rub’ al-Chálí ju oddeľuje vysoké vápencové pohorie Hadžar. Na juhu sa pozdĺž pobrežia rozkladá Arabská tabuľa, dosahujúca miestami výšky až 1 400 metrov, a horská oblasť Karra.
Geológia Veľkoleposť a rozmanitosť krajiny sú dôsledkom geologickej histórie a klímy posledných miliónov rokov. Jedinečné skalné výčnelky v pohorí Hadžar, Hukfu a Dafáre sú rajom pre medzinárodných geológov. Prvé geologické záznamy sa datujú do doby približne 825 miliónov rokov a zahrňujú aspoň tri obdobia, kedy bola krajina pokrytá ľadom, čo môže byť trochu prekvapivé vzhľadom na súčasnú zemepisnú šírku a podnebie.
Omán, ležiaci v juhovýchodnom cípe Arabskej tabule, sa kvôli rozširovaniu Červeného mora pomaly tlačí smerom na sever. Hory Hadžar a potopené údolia Musandamu sú toho pamiatkou.
V svojej geologicky nedávnej minulosti bolo územie položené pri okraji oceánu, čo potvrdzujú nálezy tmavo sfarbených ofiolitov, čo sú vulkanické horniny z oceánu, bohaté na meď a chróm.
Vnútrozemské pláne sú plné mladších, usadených hornín, štrku, dunového piesku a soľných zvetralín. Pod nimi sa nachádza niekoľko kilometrov silná vrstva zložená zo starších usadenín, v ktorých sú ukryté ománske uhľovodíkové zdroje. Staroveká soľ, ktorá prichádza na povrch z niekoľkých soľných hôr ako je napríklad Karat Kibrit, hrá dôležitú úlohu v utváraní mnohých ropných a plynových akumulácií.
Klíma Ománska klíma je spoločne s topografiou rôznorodá, s vlhkými prímorskými oblasťami a tropický teplým suchým púštnym vnútrozemím. Hoci sú dažďové zrážky spravidla nepravidelné a nepatrné, južne položená provincia Dafár zachytáva monzúny z Indického oceánu, spadajúce medzi júnom a septembrom. Vnútrozemské letné teploty môžu stúpnuť až na 54 stupňov Celzia. Väčšina turistov krajinu navštevuje počas miernejšie teplých mesiacov, v čase medzi októbrom až aprílom, spolu s návštevníkmi z krajín Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (skrátene GCC) uprednostňujú mesiace júl a august, kedy obdobie monzúnov prichádza do Dafáru.
Životné prostredie náhľad|Ťava vo Wudam as-Sahíle (Maskat) Púštne kroviny a traviny, spoločné pre celú južnú časť Arábie, sa tiež nachádzajú aj v Ománe. Vegetácia je rozptýlená po vnútrozemskej náhornej plošine, ktorú z veľkej časti tvorí štrková púšť. Jej rastu pomáhajú väčšie množstvo monzúnových zrážok v Dafáre a horách v období letných mesiacov. Rastú tu kokosové palmy (predovšetkým Dafár), odrody akácie, oleandre a kadidlovníky (vyvýšeniny). Pohorie Hadžar je najvyšším miestom vo východnej Arábii, voľne tu žije Arabitragus jayakari.
Tunajšími pôvodnými cicavcami sú leopardy, hyeny, líšky, vlci, zajace, priamorožce a kozorožce. Medzi pôvodné vtáky patria supy, orly, bociany, dropy, kuropta čiernohlavá, vlha, sokoly a strdimilovia.
Na začiatku 21. storočia žilo na území Ománu 9 ohrozených druhov cicavcov a 5 zástupcov vtáctva. Nad 19 druhmi rastlín rovnako visela hrozba vymiznutia. Sultán Kábús vyvinul snahu o ich ochranu pred vyhubením, vyhlásil niekoľko výnosov, týkajúcich sa ochrany prírody.