Afganistan, oficiálne Afganský islamský emirát, je vnútrozemský štát, ktorý sa nachádza na križovatke Strednej a Južnej Ázie. Je označovaný ako srdce Ázie. Hraničí s Pakistanom na východe a juhu, Iránom na západe, Turkménskom na severozápade, Uzbekistanom na severe, Tadžikistanom na severovýchode a Čínou na severovýchode a východe. Krajina, ktorá zaberá , je prevažne hornatá s rovinami na severe a juhozápade, ktoré sú oddelené pohorím Hindúkuš. Kábul je najväčším mestom krajiny a slúži ako jej hlavné mesto. Podľa Svetového prehľadu obyvateľstva má Afganistan v roku 2024 43 miliónov obyvateľov.
Ľudské osídlenie v Afganistane sa datuje do obdobia stredného paleolitu. Krajina, ktorá sa ľudovo nazýva cintorínom impérií, bola v minulosti domovom rôznych národov a bola svedkom mnohých vojenských výprav vrátane výprav Peržanov, Alexandra Veľkého, Maurjovskej ríše, arabských moslimov, Mongolov, Britov, Sovietskeho zväzu a koalície pod vedením USA. Afganistan tiež slúžil ako východiskový bod, z ktorého okrem iného vzišli Gréko-Baktrijci a Mughali, ktorí vytvorili veľké ríše, a rôzne dobyvačné výpravy a obdobia v iránskej aj indickej kultúrnej sfére. Táto oblasť bola centrom zoroastrizmu, budhizmu, hinduizmu a neskôr islamu. Moderný štát Afganistan sa začal vytvárať v 18. storočí s Durránskou afganskou ríšou, hoci za zakladateľa prvého moderného afganského štátu sa niekedy považuje Dóst Muhammad Chán. Dóst Muhammad zomrel v roku 1863, niekoľko dní po svojej poslednej kampani na zjednotenie Afganistanu, a Afganistan bol následne opäť uvrhnutý do občianskej vojny. V tomto období sa Afganistan stal nárazníkovým štátom vo Veľkej hre medzi Britským impériom a Ruskou ríšou. Z Indie sa Briti pokúsili podmaniť si Afganistan, ale boli odrazení v prvej anglo-afganskej vojne. V druhej anglo-afganskej vojne však Briti zvíťazili a úspešne si upevnili svoj politický vplyv. Po tretej anglo-afganskej vojne v roku 1919 sa Afganistan oslobodil od zahraničnej politickej hegemónie a v júni 1926 vzniklo pod vedením Amánulláha Chána nezávislé Afganské kráľovstvo. Táto monarchia trvala takmer polstoročie, až do zvrhnutia Záhira Šáha v roku 1973, po ktorom vznikla Afganská republika.
Od konca 70. rokov 20. storočia v histórii Afganistanu dominujú rozsiahle vojnové konflikty vrátane prevratov, invázií, povstaní a občianskych vojen. Konflikt sa začal v roku 1978, keď komunistická revolúcia vytvorila socialistický štát, a následné boje podnietili Sovietsky zväz, aby v roku 1979 napadol Afganistan. Mudžahedíni bojovali proti Sovietom v sovietsko-afganskej vojne a po stiahnutí Sovietov v roku 1989 pokračovali v bojoch medzi sebou. Islamský fundamentalistický Taliban do roku 1996 kontroloval väčšinu krajiny, ale jeho Islamský emirát Afganistan získal len malé medzinárodné uznanie pred svojím zvrhnutím počas americkej invázie do Afganistanu v roku 2001. Taliban sa vrátil k moci v roku 2021 po obsadení Kábulu a zvrhnutí vlády Afganskej islamskej republiky, čím sa skončila vojna z rokov 2001 - 2021. V septembri 2021 Taliban obnovil Afganský islamský emirát. Vláda Talibanu zostáva medzinárodne neuznaná.
Afganistan je bohatý na prírodné zdroje vrátane lítia, železa, zinku a medi. Je druhým najväčším producentom konopnej živice a tretím najväčším producentom šafranu aj kašmíru. Krajina je členom Juhoázijského združenia pre regionálnu spoluprácu a zakladajúcim členom Organizácie islamskej spolupráce. V dôsledku následkov vojny v posledných desaťročiach sa krajina borí s vysokou mierou terorizmu, chudoby a detskej podvýživy. Afganistan naďalej patrí k najmenej rozvinutým krajinám sveta a v indexe ľudského rozvoja sa nachádza na 180. mieste. Hrubý domáci produkt (HDP) Afganistanu predstavuje 81 miliárd USD podľa parity kúpnej sily a 20,1 miliardy USD v nominálnych hodnotách. V prepočte na obyvateľa patrí jeho HDP od roku 2020 k najnižším spomedzi všetkých krajín.
Dejiny náhľad|vľavo|Karikatúra zobrazujúca afganského princa spolu so svojimi „priateľmi“ Ruskom a Veľkou Britániou.
V polovici 2. tisícročia pred Kr. tu sídlili iránske kmene. V polovici 6. storočia pred Kr. dobyl územie perzský kráľ Kýros II. Veľký. V rokoch 329 až 327 pred Kr. ho obsadil pri svojej vojenskej výprave do Ázie Alexander Veľký. Po jeho smrti sa na tróne vystriedalo viacero vládcov a krajina trpela nájazdmi rozličných ázijských národov.
V 7. storočí Afganistan rýchlo islamizovali Arabi. Až za vlády Ghaznovcov bol znovu súčasťou samostatného sultanátu. Roku 1381 dobyl krajinu mongolský vladár Timur Lenk. V 16. a 17. storočí vládli na severe indickí Mughalovia, na juhu perzská dynastia Safíjovcov, ale o východ krajiny sa stále bojovalo. Až roku 1747, keď vládu prevzal emir Ahmed Šáh, zakladateľ ríše Durráni, sa v krajine znovu obnovila nezávislosť.
V 19. a na začiatku 20. storočia sa v Afganistane odohralo niekoľko vojen, ktorých príčinou bola najmä jeho poloha medzi dvomi veľkými impériami: britským a ruským. Prvá (1839 – 1842) a druhá britsko-afganská vojna (1878 – 1881) boli súčasťou konfliktu známeho ako Veľká hra, čo bola súťaž o teritóriá a vplyv medzi Spojeným kráľovstvom a cárskym Ruskom. Počas Panjdehského incidentu (1885) sa Rusku podarilo dostať pod vplyv svoje najjužnejšie územie, ktoré pod jeho vplyvom pretrvalo aj počas existencie Sovietskeho zväzu.
Ďalším konfliktom na území dnešného Afganistanu bola tretia britsko-afganská vojna (1919), keď budúci kráľ Amánulláh vyzval Afgancov do boja proti Britom. Rávalpindská zmluva z 8. augusta 1919, hoci diktovaná Britmi, zabezpečila Afganistanu úplnú nezávislosť. Amánulláh sa stal kráľom v roku 1926, ale svojou reformnou politikou sa dostal do konfliktu s vyššími vrstvami duchovenstva aj svetského obyvateľstva a v roku 1929 bol zvrhnutý. Po abdikácii a emigrácii svojho strýka Amanulláha Chána, sa kráľom vyhlásil Muhammad Nádir Šáh.
Po zavraždení svojho otca sa stal 19-ročný Muhammad Záhir Šáh, v roku 1933, afganským kráľom. Prvých 20 rokov vládol len formálne, skutočnú moc prenechal svojim strýkom. V roku 1964 vyhlásil liberálnu ústavu. Uzákonil v nej všeobecné volebné právo (prvé voľby sa konali v roku 1965), program politickej a ekonomickej modernizácie s demokratickými inštitúciami a právom na vzdelanie žien. Záhirove reformy viedli k odporu militantných islamských kruhov, ktoré vstúpili do opozície proti kráľovi. Bezprostrednou príčinou krachu Záhirovej politiky bolo uprednostňovanie Paštúnov pred perzsky hovoriacim obyvateľstvom. V roku 1973, v čase jeho liečenia v Taliansku, urobil jeho synovec a premiér Muhammad Dáúd Chán štátny prevrat a vyhlásil Afganistan za republiku. V auguste toho roku Záhir Šáh dobrovoľne abdikoval.
Muhammad Dáúd Chán bol následne zvolený za prezidenta delegátmi Národného zhromaždenia a tento úrad vykonával diktátorsky až do 27. apríla 1978, kedy ho pri vojenskom puči, vedenom komunistickými dôstojníkmi, zbavili moci a spolu so 17 členmi jeho rodiny, zavraždili. Dáúdova smrť bola dôležitým medzníkom v novodobých dejinách Afganistanu.
Sovietsky zväz novú komunistickú vládu okamžite uznal. V auguste 1978 uzavreli obe krajiny na 20 rokov zmluvu o priateľstve. Odpor obyvateľstva a časti armády voči komunistickej vláde, vražedné sektárske súperenie dvoch blokov vládnucej Ľudovo-demokratickej strany a snaha Moskvy o udržanie svojho vplyvu, spôsobili, že Sovietsky zväz 27. decembra 1979, keď sa odvolal na túto zmluvu, vojensky obsadil krajinu. Sovietske špeciálne jednotky zastrelili afganského prezidenta Hafizulláha Amína a do funkcie hlavy štátu dosadili Moskve oddaného Babraka Karmala. Začala sa zdĺhavá vojna medzi sovietskymi okupačnými jednotkami a afganským vládnym vojskom na jednej strane a moslimskými povstalcami na strane druhej.
V roku 1982 začali v Ženeve rokovania medzi Afganistanom a Pakistanom (ktorý všestranne podporoval povstalcov) o mierovom riešení konfliktu. Koncom roku 1987 Sovietsky zväz vyhlásil, že svoje vojská z Afganistanu postupne stiahne. Sovietske vedenie priznalo porážku a 15. februára 1989 opustil Afganistan posledný sovietsky vojak. Navzdory očakávaniu sa doterajší systém v Afganistane nezrútil. Boje medzi afganským vládnym vojskom a moslimskými povstalcami pokračovali ďalej. Na začiatku roku 1992 sa konflikt pokúsila urovnať mierová misia OSN, jej postup však nenašiel pochopenie roztriešteného hnutia odporu. Situácia sa stala neudržateľnou, preto sa v apríli 1992 prezident Muhamad Nadžíbulláh vzdal funkcie. Predstavitelia afganského hnutia odporu dospeli k dohode o utvorení rady, ktorá prevzala kontrolu nad krajinou a jej hlavným mestom Kábulom. Proti dohode a rade ďalej bojovali skupiny fundamentalistického vodcu Gulbuddína Hekmatjára. V januári 1993 prevzal zákonodarnú moc parlament. Nepretržité boje medzi znepriatelenými stranami pokračovali aj ďalej, pričom si vyžiadali tisíce obetí na životoch prevažne civilistov. Od roku 1994 narastala moc islamistického hnutia Taliban, ktoré do roku 1996 pod vedením svojho vodcu Muhammada Umara získalo moc nad väčšinou územia Afganistanu.
Spojené štáty a spojenci v spolupráci s afganskou opozíciou zvrhli po teroristických útokoch 11. septembra 2001 Taliban. Na konci roku 2001 sa lídri afganských opozičných strán zišli v Bonne, aby sa dohodli na novom vládnom zriadení v Afganistane. Od 22. decembra 2001 je prezident Afganistanu Hámid Karzaí, znovuzvolený v roku 2009.
V nedeľu 15. augusta 2021 hnutie Taliban vstúpilo do hlavného mesta Afganistanu, Kábulu. Prezident Ašraf Ghání v ten deň opustil svoj palác a ušiel na neznáme miesto.
Geografia vľavo|náhľad|Afganistan – topografická mapa Afganistan je horskou krajinou s veľmi členitým povrchom. Celých 33 % plochy štátu leží medzi 1 800 a 10 % krajiny je vyššie ako Od severovýchodu k juhozápadu sa tiahne horská sústava Hindúkuš, najvyššieho pohoria v Afganistane, ktorého vrcholy presahujú (najvyšším je na pakistanských hraniciach Nošak – ). Pohorie Hindúkuš tak tvorí prírodnú bariéru, vďaka ktorej je Afganistan izolovaný geograficky. Nemalú dôležitosť má preto pre štát Chajbarský priesmyk, ktorým vedie cesta do Pakistanu a je odtiaľ prístup tiež do bývalých sovietskych republík – Tadžikistanu, Uzbekistanu či Kazachstanu.
Väčšina štátu leží na veľmi suchom a neúrodnom území (na juhu a juhovýchode sú prevažne púšte – napr. Registan a Margo). Najúrodnejšie miesto krajiny je tak na severe pozdĺž rieky Amudarja (pramení na ľadovcoch Pamíru), ktorá tu tvorí hranicu s Uzbekistanom a Tadžikistanom. Zaujímavé na afganských riekach je to, že len ich mizivá časť patrí k nejakému svetovému rozvodiu. Do morí či oceánov sa tak dostáva len niekoľko málo riek na východe krajiny. Z nich je najdôležitejšia Kábul, ktorá vteká do rieky Indus a vďaka nej ďalej do Indického oceánu. A tak väčšina riek končí svoju púť vo vnútrozemských jazerách, alebo vysychajú v piesočných púšťach či v soľných oblastiach. K tým významnejším patria napr. ešte Hílmand, Harirud či Farráh.
Podnebie náhľad|Mapa afganských miest
Podnebie je ovplyvnené hlavne polohou a povrchom štátu. Je vnútrozemské, suché a veľmi premenlivé. Veľké rozdiely panujú hlavne medzi severom a juhom. Klíma severovýchodu je subarktická (hlavne vďaka veľkej nadmorskej výške), čo prináša obyvateľom veľmi tvrdé, studené a suché zimy. Pohorie na hranicou s Pakistanom je zasa silne ovplyvnené Indickými monzúnmi, ktoré prichádzajú pravidelne v období júna až septembra. Tie prinášajú do oblasti veľkú vlhkosť a dážď. Priemerné zrážky na väčšine územia sa pohybujú medzi 40 za rok (väčšina zrážok tu navyše spadne medzi marcom a májom). Maximálnych hodnôt dosahujú práve v horských oblastiach hraničiacich s Pakistanom (až zrážok za rok).
Veľké rozdiely sú tiež v teplotách. V miestach, kam ešte zasahuje vplyv monzúnu sa priemerná letná teplota pohybuje od 25 do 32 stupňov a v zime od 0 do – 8 stupňov Celzia. V horských oblastiach v lete neprekročí teplota často ani 10 stupňov a v zime dosahuje teplota až – 35 stupňov Celzia.