Santiago alebo Santiago de Chile je hlavné a najväčšie mesto Čile, zároveň je to jedno z najväčších miest amerického svetadielu. Je to centrum najväčšej a najhustejšie obývanej oblasti v Čile. Mesto sa celé nachádza v centrálnom údolí krajiny v nadmorskej výške zhruba 567 metrov nad hladinou mora. Santiago sa nachádza v regióne hlavného mesta, tiež nazývaného XIII. región. V meste žije 6 158 080 obyvateľov, v rámci metropolitnej oblasti až 7 314 176 obyvateľov, táto je nazývaná tiež Gran Santiago, teda Veľké Santiago.
Santiago bolo založené 12. februára 1541 a je hlavným mestom Čile už od koloniálnych čias. Je sídlom hlavných vládnych inštitúcií krajiny, zároveň je administratívnym, obchodným, kultúrnym a finančným centrom Čile. Avšak niektoré vládne a vojenské inštitúcie ako napríklad čilský parlament sa nachádzajú v meste Valparaíso, ktoré je od hlavného mesta vzdialené približne 120 kilometrov.
Napriek tomu, že Santiago je koncipované ako jednotná mestská aglomerácia, nepredstavuje jednotnú administratívnu jednotku. Je tvorené z 37 komún (obcí), z ktorých je 26 v rámci mestského okruhu a 11 je čiastočne mimo neho. Väčšina mesta sa nachádza v provincii hlavného mesta, no niektoré jeho časti sa nachádzajú aj v susedných provinciách. Santiago je 6. najľudnatejšia metropolitná oblasť a 7. najľudnatejšie mesto v Latinskej Amerike.
Santiago patrí medzi najrozvinutejšie mestá v Latinskej Amerike, hlavne v sociálnych, ekonomických a environmentálnych faktoroch. Zároveň je hodnotené ako druhé najkonkurencieschopnejšie mesto v Latinskej Amerike po brazílskom São Paule, má tretiu najvyššiu kvalitu života a patrí medzi najbezpečnejšie mestá na kontinente.
Názov a jeho využitie V Čile existuje viacero subjektov, ktoré nesú meno "Santiago", čo však vyvoláva v krajine zmätočné situácie. Tzv. Komúna Santiago býva niekedy označovaná za centrum alebo centrálne Santiago. Je to územná jednotka, ktorá zahŕňa v podstate historickú časť mesta, ktorá bola postavená ešte počas koloniálneho obdobia. Táto komúna je spravovaná Mestom Santiago, na jej čele stojí starosta a je to zároveň časť Provincie Santiago, na čele ktorej zas stojí provinčný guvernér. Provincia Santiago administratívne spadá pod Región hlavného mesta Santiago na čele ktorého stojí intendant. Napriek týmto klasifikáciám, keď je používaný termín "Santiago" bez bližšieho popisu, resp. upresnenia, tak sa spravidla jedná o tzv. Gran Santiago, teda Veľké Santiago, teda mestskú oblasť, ktorá zahŕňa Komúnu Santiago, Provinciu Santiago, ako aj niektoré časti susedných provincií.
História Predkoloniálna história Súčasné archeologické nálezy ukazujú, že územie, na ktorom sa nachádza Santiago bolo obývané už v 10. tisícročí pred Kr. Jednalo sa predovšetkým o kočovných lovcov a zberačov, ktorí cestovali z pobrežia do vnútrozemia a hľadali tzv. Guanako, čo je druh Lamy. Okolo roku 800 sú doložené prvé trvalejšie obývané usadlosti, v ktorých sa miestni obyvatelia venovali poľnohospodárstvu, hlavne pestovaniu kukurice, zemiakov a fazule a domestikácii Lám. Sídla založené v tejto oblasti boli obývané kmeňmi Indiánov menom Picunches (čo v ich jazyku znamenalo Severný ľud, resp. Severní ľudia) a Promaucaes (čo v jazyku miestnych Indiánov znamenalo divoký nepriateľ). Tieto sídla sa následne v priebehu 15. storočia stali súčasťou ríše Inkov. Inkovia v oblasti vytvorili nové sídla na základe svojej filozofie presídľovania zvanej "Mitimaes", kedy nútene presídľovali rôzne etniká naprieč celou svojou ríšou a vytvárali z nich nové zmiešané sídla na územiach, ktoré ovládali. Takéto sídla sa nachádzali aj v centre súčasného Santiaga a mali slúžiť ako základ pre neskoršiu inkskú expanziu smerom na juh, kde mal podľa ich plánu pokračovať tzv. inkský chodník. Plány Inkov na územnú expanziu však aj z dôvodu neskorších udalostí nevyšiel.
Príchod Španielov a založenie mesta thumb|left|Maľba zobrazujúca založenie mesta v roku 1541. Španielsky conquistador Francisco Pizarro vyslal 13. decembra 1540 z mesta Cusco (súčasné Peru) expedíciu na čele s conquistadorom Pedrom de Valdiviom, aby dosiahla údolie Mapocho. Členovia expedície sa utáborili na svahoch vrchu Tupahue a postupne začali nadväzovať kontakt s miestnymi domorodcami. Valdivia neskôr povolal náčelníkov miestnych domorodcov do parlamentu, kde im vysvetlil svoj zámer vytvoriť mesto v mene španielskeho kráľa Carlosa I., ktoré by sa stalo sídlom jeho guvernerátu Nueva Extremadura. Domorodci akceptovali zámer a dokonca navrhli, aby bolo nové mesto založené na malom ostrove medzi dvoma vetvami rieky hneď vedľa malého vrchu zvaného Huelén.
12. februára 1541 Pedro de Valdivia oficiálne založil mesto, ktorému dal názov Santiago del Nuevo Extremo, teda Santiago Novej Extremadury. Meno dostalo mesto na počesť Svätého Jakuba z Compostely, ktorý bol patrónom Španielska. Vrch Huelén bol následne premenovaný na Cerro Santa Lucía, teda Vrch Svätej Lucie. Valdivia poveril návrhom rozmiestnenia mesta majstra staviteľa Pedra de Gamboa, ktorý navrhol územný plán mesta. V centre mesta navrhol Gamboa námestie Plaza Mayor (v súčasnosti nazývané už Plaza de Armas de Santiago), okolo ktorého boli vybrané pozemky pre katedrálu a sídlo guvernéra. Celkom bolo postavených osem obytných blokov zo severu na juh a desať od východu na západ. Každý blok bol poskytnutý osadníkom, ktorí tu postavili domy z bahna a slamy.
Valdivia o mesiac neskôr odišiel na juh spolu s vojenskými jednotkami, nakoľko začínala vojna o Arauco. Santiago zostalo nechránené. Indiáni z kmeňa Michimalonco využili túto situáciu a zaútočili na nové mesto. 11. septembra 1541 bolo mesto zničené Indiánmi, no 55 členov španielskej posádky bránilo pevnosť. Obrana bola organizovaná conquistadorkou Inés Suárez, milenkou Valdiviu. Keď si uvedomila, že obrana bola prekonaná, nariadila popravu všetkých zajatých Indiánov a ich hlavy prikázala napichnúť na koly a niekoľko hláv hodiť na útočiacich domorodcov. Keď Indiáni videli, čo sa stalo, od hrôzy skončili útok a rozptýlili sa po okolí. Mesto bolo pomaly obnovené a prestavané a to s dôrazom na novozaložené mesto Concepción, kde bol vytvorený v roku 1565 regionálny najvyšší súd (Real Audiencia de Concepción). Avšak mestu Concepción hrozili stabilne útoky zo strany domorodých obyvateľov, navyše bolo poškodené zemetrasením, čo pomohlo rozhodnutiu presťahovať najvyšší súd definitívne do Santiaga v roku 1607. Tým bolo opätovne Santiago potvrdené ako hlavné mesto celého regiónu.
Koloniálne Santiago thumb|left|Plán mesta z 18. storočia. thumb|Most Calicanto cez rieku Mapocho prepojil obe časti mesta. Napriek tomu, že na začiatku svojej existencie čelilo Santiago permanentnej hrozbe trvalého zničenia, bolo ohrozované Indiánmi, zemetraseniami a sériou záplav, začalo mesto rapídne rásť. Zo 126 obytných blokov navrhnutých Gamboaom, bolo 40 už obsadených, súčasne sa v roku 1561 položil základný kameň pre stavbu novej katedrály a v roku 1572 stavbu kostola San Francisco. Tieto stavby boli stavané z nepálenej tehly a kameňa. Okrem stavby dôležitých budov sa mesto rozvíjalo aj tým, že okolité kraje boli zaplnené množstvom hospodárskych zvierat.
Séria prírodných katastrof narušila rozvoj mesta počas 60. a 70. rokov 17. storočia. V roku 1575 vypukla v meste epidémia kiahní, v rokoch 1590, 1608 a 1618 sa vyliala blízka rieka Mapocho a 13. mája 1647 postihlo mesto zemetrasenie, pri ktorom zahynulo viac ako 600 ľudí a ďalších 5 000 bolo zranených. Avšak tieto katastrofy nezastavili rast mesta. Všetka moc v krajine bola sústredená na námestí Plaza de Armas de Santiago (pred tým Plaza Mayor).
V roku 1767 zahájil Luis Manuel de Zañartu jednu z najdôležitejších architektonických prác od začiatku koloniálnej éry, keď začala stavba mostu Calicanto. To umožnilo prepojenie mesta s osadou La Chimba, ktorá sa nachádzala na severnom brehu rieky Mapocho. Súčasne začala výstavba nábrežia, ktoré by zabránilo vylievaniu rieky. V roku 1780 najal guvernér Agustín de Jáuregui talianskeho architekta Joaquína Toescu, ktorý sa podieľal na viacerých významných projektoch, napríklad navrhol fasádu Metropolitnej katedrály, ďalej Palacio de La Moneda, kanál San Carlos a finálnu výstavbu nábreží počas vlády guvernéra Ambrosia O'Higginsa. Tieto dôležité projekty bolo hotové v roku 1798. Guvernér Ambrosio O'Higgins tiež dohliadal na otvorenie cesty do Valparaísa v roku 1791, ktorá prepojila hlavné mesto s hlavným prístavom krajiny.
Hlavné mesto republiky thumb|upright= 2.2|Mesto v roku 1860. 18. septembra 1810 bola v Santiagu vyhlásená Prvá vládna chunta, čím sa začal proces nezávislosti Čile. Mesto sa stalo hlavným mestom nového národa, no bolo ohrozované viacerými udalosťami, predovšetkým blízkymi vojenskými akciami. Hoci niektoré inštitúcie, ako škola Instituto Nacional či Národná knižnica, boli zriadené v tomto období (ktoré sa nazývalo "Patria Vieja", teda stará domovina), boli následne zatvorené po porážke bojovníkov za nezávislosť v bitke pri meste Rancagua v roku 1814. Kráľovská vláda tak trvala až do roku 1817, keď tzv. Ejército de los Andes, teda Andská armáda vyhrala bitku pri Chacabuco a obnovila nezávislú vládu v Santiagu. Andská armáda bola vojenská jednotka zriadená na území Spojených provincií La Platy (súčasná Argentína) za účelom oslobodenia Čile od Španielska. Toto víťazstvo však nebolo také jednoznačné, aby Španielov donútili odísť, navyše Španieli zaznamenali niekoľko vojenských úspechov a mierili do Santiaga. Ich snahy však boli definitívne zastavené pri rieke Maipo, kde sa 5. apríla 1818 odohrala bitka pri Maipú, v ktorej jednoznačne vyhrali bojovníci za nezávislosť.
Po konci vojny bol jeden z lídrov boja za nezávislosť Bernardo O'Higgins vyhlásený za diktátora a podobne ako jeho otec Ambrosio O'Higgins, začal pracovať na viacerých dôležitých projektoch v Santiagu. Počas tohto obdobia, nazývaného tiež "Patria Nueva" (teda nová domovina), boli otvorené všetky inštitúcie, ktoré španielska vláda zatvorila. Bol otvorený cintorín Cementerio General de Santiago, boli dokončené stavebné práce na kanáli San Carlos a južná vetva rieky Mapocho, známa ako La Cañada, bola vysušená a premenená na ulicu, teraz známu ako Avenida Libertador General Bernardo O'Higgins. 19. novembra 1822 a 20. februára 1835 zasiahli mesto dve nové zemetrasenia. Avšak ani tieto dve katastrofy veľmi nepribrzdili rast mesta. V roku 1820 malo Santiago už 46 000 obyvateľov, kým v roku 1854 sa populácia rozrástla na viac ako 69 tisíc ľudí. V roku 1865 prebehlo sčítanie ľudu, ktoré zaznamenalo už 115 337 obyvateľov mesta. Tento výrazný nárast bol výsledok rastu predmestí na juhu a západe hlavného mesta a v časti La Chimba, čo bola štvrť so starými nehnuteľnosťami, ktoré existovali v oblasti. Rast predmestí znamenal koniec tradičnej šachovnicovej štruktúry mesta, ktorá bola navrhnutá počas jeho predchádzajúceho rozvoja.
19. storočie thumb|Plán mesta z roku 1895. Počas týchto rokov republikánskej éry boli otvorené inštitúcie ako Universidad de Chile, pedagogická škola, škola umení, Quinta Normal, ktorá zahŕňala Múzeum výtvarného umenia (v súčasnosti Múzeum vedy a techniky), či Národné múzeum prírodnej histórie. Vytvorené primárne pre vyučovanie, boli príkladom vtedajšieho verejného plánovania. V roku 1851 prepojil hlavné mesto s prístavom Valparaíso prvý telegrafný systém. Nový impulz v mestskom rozvoji Santiaga sa uskutočnil počas éry tzv. "Liberálnej republiky" a správy starostu Benjamína Vicuña Mackennu. Medzi hlavné projekty tejto éry patrilo prerobenie vrchu Santa Lucia, ktorý napriek tomu, že sa nachádzal v centre mesta, bol v zlom stave. Snahu o transformáciu Santiaga dokladá začiatok stavby Camino de Cintura, čo bola cesta obkolesujúca celé mesto. Rozvoj ulice Avenida Libertador General Bernardo O'Higgins ju premenil na hlavnú mestskú ulicu.